Rozhovory - Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel - Vetroplach magazin

Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel

29.10.2013
alexander-luczy-zit-a-liezt-bez-emocii-som-nevedel

Kuchyňa je vyhriata, za oknami fučí severák. Stôl je prestretý. Nedeľná idylka, ako ju vídame v každej klasickej rodine. Obed končí, dve malé deti sú sýte, mamička sa pripravuje na zaslúžený poobedňajší odpočinok. Menšie z detí, syn, má len niekoľko mesiacov, dcéra bude mať dva roky. Otec pripravuje kávu, vymieňa deťom plienky a uloží ich na poobedňajší spánok. Je január. Nebo je zamračené. Deň je síce suchý, ale studený. Obyčajný zimný deň na úpätí pahorkov, neďaleko veľkomesta.Pre otca, lezca - samotára, však tu klasická schéma končí. Vnútorný oheň ho páli, musí niečo podniknúť. V časoch, keď mládenčil, keď bol slobodný, strávil každú voľnú chvíľu v horách. Pri lezení a pri lyžovaní. Na lyže je z dolniakov ďaleko, na skromných kopčekoch, ktoré vidieť z okna, nieto snehu. Veľké hory sú ďaleko.

S ohľadom na jeho rodinné povinnosti sú pre neho nedosiahnuteľné. Ale v blízkych pahorkoch sa nachádzajú mnohé zvislé vápencové steny a veže s nespočetnými možnosťami lezeckých dobrodružstiev. A tieto ho lákajú. Ani sa nepokúša vyhnúť sa ich príťažlivosti. Nie je to prvýkrát, čo sa vydáva sám na krátky a blažený kontakt s čarovnou skalou. Ciele jeho minulosti sú ďaleko. Má iné povinnosti. Ostáva mu len sen o tisícmetrových žulových stenách, o divokých ľadovcoch a o zjazde v prašane na nepoškvrnených strmých svahoch veľkých hôr. Neupadá ale preto do letargie, nie je smutný. Vie, že rybári majú pravdu, ak hovorievajú, že „aj malé ryby sú ryby“. Táto ľudová múdrosť platí aj pre neho. Vedieť uspokojiť sa s tým, čo je momentálne k dispozícii. Nájsť svoje šťastie aj v skromnosti. Nie je dôležité, či dosiahneš vrchol malej alebo veľkej hory. Podstatné je, či si pri vykonávaní tvojej činnosti šťastný alebo nie.

 

Prečo sa púšťa do strmých skál sám? Odpoveď je jednoduchá: na lezenie mu chýbajú partneri. S väčšinou z nich sa na spoločné výstupy na skalkách dá dohodnúť len ťažko, alebo vôbec nie. Každý má vlastné problémy, termíny a povinnosti. Otec rodiny, ktorý má len z času na čas hodinku voľna, nie je pre nich veľmi zaujímavým spoločníkom. Tak sa z neho stal samotár. Liezť sám v horách nie je pre neho však nič nové. Vo svojej mladosti často zažil vo vysokých horách extázu individuálneho výstupu. Po vylezení veľkej steny v spoločnosti priateľa sa na vrchole rozišli. Každý sa vydal iným smerom, vyliezol si sám ďalšiu stenu, pilier alebo hrebeň, aby sa nakoniec neskoro po obede stretli na úpätí hôr, v krčme pri pive. Tam sa náš samotár naučil byť v horách absolútne samostatným a nezávislým. Naučil sa vychutnávať čarovné chvíle lezenia bez lana, nestarať sa o partnera, o istenie, zabíjanie skôb a o manévrovanie s lanom. Jeho činnosť mu dala pocit absolútnej slobody, každý pohyb musel sedieť. Vedel, že z každej situácie sa musí dostať sám a že nik mu nemôže pomôcť. Že je odkázaný len sám na seba, na svoju technickú zdatnosť a hlavne na „moral“ - na svoju psychickú silu. Inak zlyhá a bude možno len jednou z ďalších nespočetných obetí hôr. Ale to pre neho neprichádzalo do úvahy. Miloval život a nechcel ho ľahkovážne stratiť.

 

Lezec - samotár sa rozlúči s manželkou. Jej jedinou poznámkou je: „Daj si na seba pozor!“. Čo všetko sa skrýva za touto krátkou vetou! Strach, ale aj nesmierna dôvera vo svojho manžela. Jeho schopnosti pozná veľmi dobre. Spolu zažili mnohé dobrodružstvá v horách, blažené pocity z víťazstva, ale aj horkú príchuť porážok. Vie, že ak zaváha, nebude sa môcť spoľahnúť na pomoc spolulezca, napriek tomu nevyčíta mu jeho vášeň. Vie, že potrebuje oboje: útulnosť rodinného života, ale aj dobrodružstvo a konfrontáciu s vlastnou osobou. Nie je však tento človek streštený, nezodpovedný? Má doma rodinu, malé deti, a on napriek tomu riskuje svoj život pre vlastné potešenie, alebo lepšie povedané pre zábavu. Pre osobné sebauspokojenie. Akokoľvek budeme túto otázku obracať, podľa všeobecnej mienky je tento človek odsúdeniahodný. Jeho to však nezaujíma, cíti sa istý, je presvedčený, že sa vrhá len do kalkulovaného rizika. Má svoju vlastnú filozofiu, tá mu stačí, je s ňou šťastný a vyrovnaný. Zimné „skalky“ sú úplne opustené. Nezatúla sa do nich ani živáčik. Holé stromy tu stoja ako nemí svedkovia samotára. Nanajvýš vietor hučí v ich korunách. Nepočuť ani spev vtákov, tí sú niekde skrytí a čakajú na príchod jari. Skala je studená a suchá. Pod stenami leží spústa suchého lístia, ktoré šuští pri každom kroku. Stotisícové veľkomesto je vzdialené len niekoľko kilometrov.

 

Pod skalami sa samotár prezuje do lezeckých topánok. V tých časoch to boli ešte tvrdé vibramky. Ako jedinú časť výzbroja si zavesí na pás karabínku. Lano so sebou nemá. Duševné napätie stúpa, nasleduje prvý krok do skaly, o niekoľko sekúnd bude možno už desať metrov nad zemou. Skala je studená, prsty mu krehnú. Ale po chvíli práce srdce zvýši svoje úsilie, krv začne divoko prúdiť v žilách a ohreje mu ruky. Kontakt so studenou horninou sa stane nielen znesiteľným, ale dokonca aj príjemným. Lezec cíti radosť z pohybu, každý krok nahor ho napĺňa dávkou šťastia a rozkoše. Každý jeho krok je istý, pozná slabosti skaly, ale aj svoje vlastné. Vie presne ohodnotiť, čo je z hľadiska jeho vlastnej bezpečnosti ešte akceptovateľné, kde je hranica, ktorú nesmie prekročiť. Vie, že jediná jeho cesta vedie nahor, zostúpiť po prekročení určitej výšky už nemôže. Ak by volal o pomoc, nik by ho nepočul. Na svoje výstupy sa dôkladne pripravil, jeho telo je vytrénované a so zvislou skalou v pravidelnom kontakte.

Zdá sa mu, že nelezie, ale že je vtákom, ktorý voľne plachtí vo výšinách. Je v extáze, ktorú ale musí kontrolovať a neoddať sa jej slepo. Hĺbka pod ním rastie, nestará sa však o ňu. Je koncentrovaný na jeden až dva štvorcové metre pred ním. Musí sa správať ako herec na javisku, ktorý chce odviesť najlepšiu prácu. Jedinou jeho starosťou je úspešne viesť a ukončiť predstavenie. Herec sa nesmie starať o reakciu divákov. Oproti tomu sólolezec divákov nemá. Ale aj on musí zahrať svoju rolu perfektne. Nesmie urobiť ani jedinú chybičku. Nesmie sa starať o hĺbku, ktorá rastie pod jeho podrážkami. Chyba sa mu môže stať osudnou už niekoľko metrov nad zemou.Urobí posledný krok vo vertikále. Dochádza na vrchol skalnej veže, ktorý je pokrytý suchým lístím. To je príležitosť pozrieť sa do hĺbky, uvedomiť si, ako vysoko sa nachádza. Nakoniec je to ale zbytočné, pozná skalky ako vlastné vrecko. Má radosť z vykonaného výstupu, je si vedomý, že je na úrovni svojich ambícií.

Naplní ho obrovská radosť. Adrenalín mu stúpa do hlavy podobne ako alkohol opilcovi a zamotá mu hlavu. Vie však, že pod ďalšou stenou ho musí opojenie opustiť a postupovať ďalej musí len s absolútne chladnou hlavou. Inak by riskoval svoje zdravie alebo život ako alkoholik, ktorý si sadne za volant opitý. A to on nechce. Zostup z vrcholu nie je problémom. Ale nebezpečenstvo pádu hrozí ďalej. Samotár je nanajvýš koncentrovaný, má rád život, do skál prišiel žiť a nie umrieť. Vie aj tu, že stačí jediný chybný krok a všetko je stratené. V stene trčia skoby, lezec sa však o ne nestará. Nezavesí do nich karabínku a neprevlečie cez ňu istiace lano. Bolo by to aj zbytočné, nik ho neistí. Aj stanoviská, kde sa lezci normálne navzájom istia, prechádza bez povšimnutia. Nepotrebuje ich.



Púšťa sa do ďalšej a ešte do ďalšej steny. Jeho pohyby sú rýchle, ale rozvážne, každý pohyb sedí, napreduje bez zaváhania. Prekonáva piliere, trhliny, komíny, platne a zárezy, dosiahnuc vždy nový vrchol. Cíti sa na skromných skalkách ako vo veľhorách. Prekonávanie lezeckých obtiažností je cieľom, nezáleží na tom, či sa tento nachádza sto, štyritisíc alebo dokonca osemtisíc metrov nad morom. Jeho výstupy sú akýmsi šprintom, v ktorom sa snaží nahromadiť maximum zážitkov a rozkoše v krátkom čase, ktorý má k dispozícii. Je otcom rodiny, jeho manželský život je šťastný, miluje svoje dve deti. Vyrovnanosť v súkromnom živote je preňho základným psychickým predpokladom pre úplné nasadenie v skalách. Opojenie z lezenia túto paletu dopĺňa. Pred každým novým vstupom do skál zažije krátky moment váhania. Hlási sa vnútorná opozícia: „Nestačí to na dnes? Nejdem radšej domov?“ Druhý, optimistický vnútorný hlas však nabáda k akcii: „Neboj sa chlapče, máš na to, pre teba to nie je žiadny problém!“, hovorí mu. Tento druhý hlas vyhráva, lezec sa púšťa do ďalšieho problému. Nechce kapitulovať sám pred sebou. Nemá divákov ani svedkov, ale jeho duša registruje všetky jeho slabosti. Nechce sa vrátiť domov ako ubitý pes. Nechce oklamať vlastnú dušu hľadaním nejakej banálnej výhovorky alebo lži. Vie, že najhoršie je oklamať samého seba. Prišiel sem aby sa povzniesol, natankoval nové sily a elán do ďalších dní. Nie aby rozmnožil svoje komplexy.

 

 

V ceste mu stojí posledný previs. Krátko sa zastaví. Vyhľadá pod ním korektnú polohu svojho tela, zaprieči nohy do bočných stien, napne bicepsy, vzoprie sa a je hore. Posledný pohľad na hodinky - liezol celú hodinu. Za ten čas zdolal toľko ciest, na ktoré by s partnerom potreboval najmenej jeden deň. A to od rána až do večera. Je spokojný sám so sebou. Nebolo to jeho prvé sólové lezenie a vie, že nebude ani posledné. Napĺňa ho pocit blaženosti z prekonaných minivrcholov. Teší sa, že zakrátko zovrie svoju rodinu do náručia.  Jeho priatelia ho tak trochu s úctou, tak trochu posmešne prezývajú „hodinový lezec“. Je to slovná hračka v spojitosti s hodinovým hotelom, známym ako pracovisko prostitútok.



Náš sólolezec mal v živote šťastie. Ani jeden chyt sa mu nevylomil, ani raz sa nešťastne nepošmykol, na hlavu mu nespadol žiadny voľný kameň. Dožil sa „určitého“ veku. Prekročil sedemdesiatku. Od začiatku tohto rozprávania uplynulo 30 rokov. Deti dorástli a idú dnes už vlastnými chodníčkami. Mamička sa o ne starať nemusí, našla si znova so „starým“ cestu nazad do hôr.S vekom jeho záujem o samotárstvo nejako stratil na význame. Ale aj skutočnosť ho k tomu núti: kĺby vŕzgajú, šľachy a svaly sú čoraz bolestivejšie. Forma na ťažké lezenie sa „naháňa“ čoraz ťažšie, hlavné je zachovať si solídnu motiváciu a „morál“. Aj dnes bývalý sólolezec a jeho manželka stoja na mnohých vrcholoch. Majú tú istú radosť z pohybu, z výstupu a z víťazstva. Z víťazstva nie nad vrcholom, ale nad vlastnou slabosťou. Skalky mladosti v pahorkoch nad veľkomestom už dávno nevideli. Život ich zahnal do iných končín. Vnútorne sa s tým ale vysporiadali. Pred sebou majú nové ciele a za sebou stále živé spomienky na nepopísateľnú krásu života vo vertikále. A k tomu aj vedomie, že aj dnes každý ich chybný krok môže byť ich krokom posledným. Pre mnohých sa takáto existencia príliš prepĺňa zbytočným rizikom, pre nich je ale chodenie do hôr absolútne nutným korením života.

 

Alexander Luczy

P.S. Článok je ovplyvnený mojím vtedajším (dnes už prekonaným?) sentimentálnym romantizmom. Je napísaný v roku 1977 a doplnený asi o 30 rokov neskôr.



 

Fotky Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
sherpa 29.10.2013
krasne Sano. upraveny prepis z tvojej knizky, ale o hodne upraveny o tie krasne pasaze. prislo to celkom vhod...tiez mam to "nahodne hodinove" obdobie prave teraz......a chvilu este potrva

RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
Zdenka 31.10.2013
Nádherne vyjadrená láska k rodine a k horám...

RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
jano 01.11.2013
Sanko, pekne,pekne, do 1968 si ale tuto sentimentalitu nepoznal, ani to ostatne! Poviem len, Kezmarak! To je len vysledok okolnosti

RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
jena 01.11.2013
Paráda, inšpirujúce čítanie...veru chodenie do hôr je korením života...

RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
zdeno (zdanko@zoznam.sk) - 03.11.2013
Pekné umelecké dielo.

RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
jano 04.11.2013
Sanko, na stare kolena si mozes castejsie sadnut a pisat, robis to dobre a v tvojej pivnici mas dost materialu , hadam z 2.000 tur. Tak to pomaly vytahuj von.

RE: Alexander Luczy: Žiť a liezť bez emócií som nevedel
Pali Re (paol.retter@stolarstvor.sk) - 12.11.2013
Šanikám len tak ďalej. Si majster slova aj obrazu bez nadsázky.Nech vám to obom šlape a lezie naďalej s chuťou čo najdlhšie.

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3383963