Rozhovory - Jano B.: Prvé lyžiarske dobrodružstvo - Vetroplach magazin

Jano B.: Prvé lyžiarske dobrodružstvo

18.03.2016
jano-b-prve-lyziarske-dobrodruzstvo

Moja mama to dlho netajila, 23.3.37 som bol tu. Zbadali to všetci, lebo som vraj reval ako pavián. Stalo sa to v Radvanskom zámku, kde sme vtedy bývali. Medzi prsníkom a posratými plienkami som ťahal deň za dňom až tak ďaleko, kým sme sa neodsťahovali na terajšiu ulicu Terézie Vansovej, oproti jej domu. Nemala deti, tak sme smeli v jej záhrade doslova vyžrať všetko ovocie. Pomaly sa môj akčný rádius zväčšil až po mestský park, kde boli tenisové kurty a v zime aj hokejové ihrisko. Dosiahol som vek (vtedy bežala druhá svetová vojna), keď som začal chodiť do škôlky, vtedy samozrejme nemeckej. Bolo to nad lekárňou pána Göllnera. Po námestí zvykli pochodovať mladí chlapci a bubnovať v rytme pochodu – my deti sme nemali ani poňatia, o čo tu ide. Vojská, ktoré neskôr tiahli ulicami Bystrice, boli pre nás deti veľkým divadlom. Prvé kopce, ktoré som od domu videl, to bol Panský Diel, kde je teraz lyžiarske stredisko Šachtičky, a na druhej strane to bol Urpín, kde bol neskôr lyžiarsky vlek.

 

Pribudli roky a tým aj povinnosti, prvá trieda sa pokúšala zo mňa spraviť normálneho človeka. Školy boli vtedy cirkevné, tak sa evanjelický pán Boh začal starať o moju dušu. Namašíroval som do školy pod Bakossovou ulicou, čo malo neskôr pre mňa mimoriadny význam. Štefan Slivka, toho času už slávny skokan na lyžiach, dostal od ev. fary v tomto areáli miestnosti pre sklad novozaloženej lyžiarskej športovej školy. Pán farár bol veľký priateľ lyžovania.

 

 

Chodieval som často do Radvane, kde bývala naša stará mama a ostatná rodina. Odtiaľ začali moje prvé výlety na chaty, hlavne na Suchý vrch. Moji bratranci boli už vynikajúci bežci na lyžiach. Starší Zdeno, to bol môj idol, lebo sa odvážil z mostíka v Radvani skočiť na bežkách a dosiahol skoro 25m – bol miestny hrdina. Nezabudnem na tú idylu, keď tam bola celá dedina: muži fajčili fajky, fľaša so slivovicou kolovala a staršie tetky sa modlili otčenáš, či to Zdeno prežije.

 

Samozrejme, že som obsmŕdal okolo hokejového ihriska a tenisu, veď tam hrali pre mňa nepredstaviteľne slávni športovci, tam som musel byť! Zaoberal som sa vážne aj myšlienkou, že si musím nejako zohnať bežecké lyže. Zistil som, že jeden kamarát má doma nejaké turistické lyže, spýtam sa ho, či ich potrebuje. Tak vravím: „Čo chceš za ne?“ On vraví: „Hľadám brusle.“ Všetky tieto veci bolo hneď po vojne skoro nemožné nejako zohnať. Tak prešiel istý čas a ja som bol medzitým na tenisových ihriskách. Tam stála drevená búda s nachystanou antukou na opravu tenisových kurtov. Na bokoch boli z dosák police, kde bol položený materiál na opravy. Išiel som potajomky dnu a tam: položené brusle, vtedy so závitom na kľúčik, takzvané qvintačky. Bojoval som sám so sebou, ale nakoniec som ich potiahol a mašíroval ku kamošovi. Obaja sme boli posratí od šťastia.

 

 

Doma som hneď začal opravovať viazanie a leštiť sklznicu z dreva. V mestskom parku som sa potom učil na lyžiah behať a na svahoch Medokýša spúšťať  dole kopcom. Keď to začalo fungovať, tak som už počul z úst lyžiarskych majstrov, že chodia na lyžiarske túry. Počúval som ich, ako chodia cez Tajov, Králiky a Suchý vrch do Bystrice. Ostalo mi to v hlave ako priklincované. Začal som si robiť plán, že to pôjdem. Veď v tretej ľudovej som už chlap.

 

 

Peniaze na autobus do Tajova neboli, tak som predal svoje sklenené guľky, po jednej, podľa ich krásy. Korunu som dostal od susedov  za uloženie dosiek v záhrade. Expedícia sa mohla konať, mal som šesť korún. Lyže boli parafínom zažehlené a pripravené v pivnici. Dva chlaby, natreté Vitelom, zabalené v novinách, dve jablká, sušené jablkové šupky a termoska len s vodou – keby som bol varil čaj, mama by ma videla.

 

Takto vybavený som odišiel ráno z domu, ako do školy. Tašku som nechal v pivnici, prezul som si topánky, ruksak na chrbát, lyže do ruky a vytratil som sa potichu z pivnice smerom k autobusovej zastávke. Mal som úžasné šťastie, autobus doviezol robotníkov z Tajova do roboty a stál prázdny na spiatočnú cestu. Nastúpil som a spýtal sa šoféra, čo to stojí, do Tajova. On: „A máš vôbec peniaze?“ Vravím, že málo. „Tak si sadni, neplatíš nič.“ Na konečnej v Tajove mi vraví: „Keď budeš mať peniaze, zaplatíš jedno pivo.“

 

Kukám sa okolo a vidím smerovku: Tajovská chata. Zapnem lyže a som v siedmom nebi. Prichádzam pomaly k chate (cez týždeň žiadni hostia) a pýtam sa len, kade ďalej na Králickú chatu. „Len popod kopec, nemôžeš zablúdiť.“ Tak aj bolo. Vstúpim do chaty, tam sedí len pár turistov a vôňa vareného vína robí fantastickú atmosféru. Pre mňa je to všetko nové, tak objavujem svet. Peniaze mám ešte všetky, tak si dám horúci čaj a dostanem ho v kovovom emailovom hrnčeku, hádam pol litra. S mojim kusom chleba je to neuveriteľná pochúťka. Sušené jablkové šupky som jedol cestou rovno z vrecka.

 

 

Treba ísť ďalej. Ale ten zjazd k trase, ktorá ide krížom na Suchý vrch, bol nad moje technické možnosti. Slalom som neovládal, tak som jazdil krížom – krážom až k traverzu na Suchý vrch. No prišlo ešte horšie. Na ďalšej chate bolo príjemne teplo, bol som hneď omámený vôňou vareného vína. Dal som si zase čaj. Chatár videl mladého zasrana: „tu máš, daj si“ – a neplatil som zasa nič.

 

Nechcelo sa mi ísť ďalej, počul som, že je to tam zabiják. „Musíš ísť cez Macochu, pekelný zjazd.“Už to meno mi nahnalo strach. Naškriabem na kôpku celú moju odvahu a dávam sa na cestu. Keď stojím na vrchu, dostávam strach z blízkosti stromov v tom výseku. Skúšam najprv pluhom, ale zdá sa mi to strmé. Hrdina alebo nie, skladám lyže a schádzam to dole pešo. Vyjdem von z lesa a vidím do doliny, až po Medokýš. Zjazdím dolinou až do parku a idem domov. Pred domom stretnem kamarátov zo školy, boli sa u nás pýtať či som chorý, že som nebol v škole. Nedá sa nič robiť, musím doma vyrukovať s tým, kde som bol celý deň.

 

Otec dostal záchvat zúrivosti a najskôr mi párkrát tresol elektrickou šnúrou po chrbte. Potom som musel lyže vytiahnuť von a stáť pri ňom, kým z nich sekerou nenarobil fakličky. Ďalej som mal spraviť päť matematických úloh, ktoré som ale nevedel. Celá táto procedúra ale viedla len k tomu, že som celkom stratil k otcovi môj vnútorný vzťah a začal som ho nenávidieť.

 

Na druhý deň som povedal triednej učiteľke, kde som bol. Nebola vôbec prekvapená, len sa opýtala, či som už objavil svet. Cestou domov sme sa ešte naháňali po školskom dvore pred kostolom a čo nevidím: dvere do skladu športovej školy sú otvorené, Štefan Slivka vydáva materiál už dospelým bežcom. Vliezol som dnu a pýtam sa, či sú ešte voľné miesta v športovej škole. Že áno – tak som neváhal ani sekundu, prihlásil sa k dorastencom a dostal hneď kompletný bežecký výstroj. A že mám na to dávať pozor ako na svoje oči. Dostal som na papieri, kde a kedy v týždni sú tréningy, aj suché v telocvični. Pre mňa sa otvorili dvere do raja, prvú noc som nespal a sníval som o bežeckom viazaní Rotefella na mojich bežkách. Také som videl len u špičkových bežcov.

 

 

Čas utekal a moja triedna, pani učiteľka Tatranská, sa musela alebo pomýliť, alebo si zle zapisovala moje školské výkony, ale ma poslala na prijímacie skúšky na Gymnázium A. Sládkoviča. Myslel som si, že v piatej triede sa zase uvidíme. Ale záhadným spôsobom som tie skúšky spravil, myslím si, že som bol vtedy dopovaný. V športovej škole som trénoval s bežcami, ale aj so zjazdármi, tak som sa pomaly stretával (alebo som mal možnosť ich vidieť) s esami slovenského lyžiarskeho športu. Vedel som už, kto sa skrýva za menami Daňo, Králik, Béreš, Weiss, Novák, Midriak, Ružinský, Viazanica, Rusko, Bruck, Kovalčík, Riszdorfer, Cagašík, Šoltýs, Nemeszeghy, Pavelica, Lehotský, Mihalák, Longauer, Mešťan, Cimerman, radvančan Juraj Sarvaš a ďalší.

 

 

Ako absolventi športovej školy sme museli chodiť šliapať doskočisko mostíka na Srnkovej. Spoznam som tam osobne skokanov, náš hlavný tréner Štefan Slivka tam držal rekord s vtedy neuveriteľnou hodnotou 70m. My chlapčiská sme sa pomaly odvažovali spustiť dole spod mostíka. Dosiahnutá rýchlosť bola okolo 80km/h, odvaha bola potrebná.

 

Banská Bystrica bola vtedy popri Tatrách centrom lyžiarskeho športu. Tak nielen že začínam sextu na gympli, ale aj na lyžiach som už vyššie a stojíme na štarte Sokolovských pretekov, trojica Medveď - Veljačik – Banko. Asi nás nechali vyhrať, lebo končíme prví. Pomsta za prvé miesto je účasť na majstrovstvách Slovenska pod Chopkom, pri Mikulášskej chate. V štafete sme tretí medzi dorastencami a ja vyhrávam 10km jednotlivcov. Keď niekto z dospelých ochorie, stavajú ma ako náhradníka. Železná Ruda: majstrovstvá republiky, Červená hviezda - štafeta. Majstrovstvá Slovenska v Tatranskej Lomnici – štafeta. Nepredvídaná chrípka chytila Libora Cisára a niekto si spomenul na mňa: Jano beží ako náhradník. Tak štartujeme v zostave Medveď – Banko – Novák – Mešťan. Medveď je hneď po tatrancoch druhý, ja strácam pár miest, dobieham šiesty. Na rade je Novák, chce odštartovať, ale nepohne sa z miesta – voskoval mimo nás a inak, tak to posral. Mešťan mu berie lyže a na plote sťahuje drevenými doskami zo sklzníc tú jeho špeciálnu sračku. Prevoskuje lyže a Paľo konečne beží – výsledkom tejto blbosti je 21. miesto, keď odovzdáva Mešťanovi. Mešťan beží fenomenálny úsek, druhý čas za Kovalčíkom a končíme na 11. mieste. Krásne spomienky! Mne začali časy, keď som už nemusel utekať poza školu, ale som dostal oficiálne uvoľnenie z vyučovania, vystavené na ČSTV! Proti tomu som vôbec neprotestoval. Zaujímavé! To boli presne tie dni, ktoré i intelektuálne chýbajú celý život. Napríklad Králická tridsiatka: tu mi dával Mešťan rady, ako vydržať také preteky. Natrel mi nohy Alpou, dal mi do vrecák cibébne (hrozienka) – mal som ich cestou pomaly žuvať. Tak som dobehol moju prvú tridsiatku.

 

 

Paralelne bežali aj zjazdové disciplíny, tak som mal dosť čo robiť. V športovej škole rástla veľká konkurencia - mená, ktoré sa často objavovali na prvých miestach: Telgarský, Haring, Midriak, Tomáš a iní. Boli to takí milí chlapci, že mi na pretekoch na Martinských holiach premazali pred štartom lyže tak, že som dole nezjazdoval, ale utekal a skončil som posledný s odstupom jednej minúty. Vyhral Telgarský a v cieli, ako aj celou cestou domov sa na mne rehotali. Nieto nad dobrých kamarátov.

 

 

Bol som ako dorastenec nominovaný ČSTV aj na cyklistické preteky v časovke do vrchu v českom Moste a bol som hrdý na svoje 84. miesto. Ďalej ma prehovoril bežec a cyklista Libor Cisár na preteky Banská Bystrica – Bratislava. Na štarte stál aj Růžička, známy víťaz pretekov Praha – Berlin – Warszawa. Bol naplno nadopovaný (vtedy to bolo normálne) a aj vyhral. Ja som pri Nitre na Húpačkách skoro zomieral, bolo to úplné peklo, ale nejako som došiel do cieľa okolo 150. miesta. Strašný bol návrat do Bystrice, na otvorenom nákladnom aute Praga V3S, na pričniach.

 

V roku 1945 sa narodil Vlado Tatarka a o 10 rokov neskôr sa začal štverať po skalách v Jakube. Kvôli zranenému oku si hľadal inú ako lyžiarsku kariéru, chcel byť horolezcom, tak som mu začal byť pomocníkom. To je ale už iná história. Tu som len chcel objasniť situáciu, v akej sa nachádzala naša generácia za politicky kritických čias Slovenska.

 

Jano Banko

 

Súvisiace články:

Diskusia




RE: Jano B.: Prvé lyžiarske dobrodružstvo
Vlasto 18.03.2016
stavnato napisany neskutocny zivotny pribeh, vdaka za lahodku....uz len sfilmovat :)

RE: Jano B.: Prvé lyžiarske dobrodružstvo
mária (jena.melekova@gmail.com) - 18.03.2016
Janko je na čo spomínať, naozaj pekné dobrodružstvo bol si riadne odvážne chlapčisko... Zdá sa mi, že Tvoj entuziazmus chýba mnohým dnešným deťom...

RE: Jano B.: Prvé lyžiarske dobrodružstvo
Jano 19.03.2016
Jenka, trochu prehanias, nebol som sam, takych chlapcov bolo vela, to bol normalny zivot mladeze v tom case, 99 % chlapcov robilo sport,ja som nebol vynimka. Servus

RE: Jano B.: Prvé lyžiarske dobrodružstvo
Jaraba 29.03.2016
Krásne opísané detské túžby - tak diametrálne odlišné od túžob a záujmov dnešnej mládeže...

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3603972