Lezecký pozdrav z Kanady
20.06.2008Miki Knižka:
24.Máj 2008 Squamish BC
Je streda večer a ja som sa ocitol na letisku vo Vancouveri. Nemôžem uveriť tomu, že dnes má priletieť kamarát Kuro. Ako som tam tak stál, premýšlal som či vôbec príde. Nebola by to prvá zmena termínu. Potešil som sa, keď som ho po hodinke čakania zbadal. Prišiel bez nálady a bez batožiny a nechápal ako ju mohol niekto stratiť, kedže jemu by sa to nemohlo stať.
Trochu si ponadával, no vzápätí začal vnímať aj svet okolo.
Na druhý deň si hneď zašiel kúpiť lezečky a vybrali sme sa na naše tajné miesto na pobreží pacifiku opáčiť tunajšiu skalu. O tomto mieste vie len málo ľudí a príjemný pocit z lezenia nám dotvárala scenéria zapadajúceho slnka.
V podobnom duchu sa odohrával aj piatkový večer. Traverzovali sme skalu ponad oceán bez lana, iba v lezečkách a v doprovode môjho starého kamoša tuleňa. Ten sa chodí pozerať na naše huncútstva a určite si myslí, že nie sme “Kompletní”.
V sobotu ráno konečne nadišiel dlho očakávaný deň a ja som mohol Kurovi ukázať mekku kanadského lezenia Squamish. Táto oblasť je známa ako druhý najväčší žulový monolit na svete, hneď po slávnom El Cape v Californii. Možno tu stretnúť lezcov najväčšieho kalibru.
Línia našej cesty je jasná hneď od auta: od nástupu až na samý vrchol Chiefu nás čaká prevýšenie 630 metrov a 19 dĺžok lezenia v super kvalitnej, drsnej žule s názvom Base Line-,One scoope Delicious Dimples a Ultimate Everything-5.10c
Kedže sme boli v trojke s mojim parťákom Petom, losovalo sa o poradie na prvom konci. Samozrejme vyhral nič netušiaci Kuro a pustil sa do veci. Po chvílke sme počuli: “Kurva chlapi, kde sú chyty?” My s Petom sme sa už dopredu smiali, lebo sme presne čakali túto otázku. Povzbudzujeme Kura vysvetlujúc mu, že tu chyty niesú a lezie sa iba nohami na trenie. Ten to iba tažko vedel pochopit, s ničím podobným sa ešte nestretol, no to bol iba začiatok lezenia.
Prvé tri dĺžky zvládol bravúrne, aj keď s hundraním popod nos. Ďalsie tri dĺžky vyšli na mňa, tak som sa s radosťou pustil do veci a začal liezť. Po chvíľke som urobil štand a začal doberať Kura aj Peta, počúvajúc Kurove hlášky: “Toto sa predsa nedá vyliezť, nechápem ako ste to vyšli!” My sme sa len smiali a presne sme vedeli o čom hovorí. Pri našich prvých kontaktoch s touto odlišnou technikou lezenia sme mali tie isté pocity.
V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie dĺžky, ktoré nás doviedli asi do polovice steny s názvom Apron. Odtiaľ cesta vedie nádherným odštepom až na policu, z ktorej pokračujeme v sandálkach peši do rokliny, ktorá rozdeľuje našu cestu na dve časti. Opäť začína Kuro, no teraz si už bez stresu vychutnáva teplučkú žulu a nádherné lezenie, podobajúce sa tatranskému. Čím sa dostávame vyššie, tým sú dĺžky strmšie, vody je menej a slnko páli stále viac a viac.
Posledná dĺžka traverzom na vrchol Chiefu vychádza na mňa, a tak si to vychutnávam v plnej kráse. Po siedmych hodinách lezenia stojíme na vrchole a kocháme sa úžasnou pamorámou. Začali sme liezť neďaleko od zátoky oceánu, do ktorej ústia viaceré horské rieky a potoky a skončili sme na vrchole, asi 300 výškových metrov pod snehovou čiarou. Okolité kopce sú ešte stále prikryté mohutnou vrstvou snehu lákajucou na lyže. Fotíme a tešíme sa z modrého neba a bezvetria. Túto pohodu si vychutnali v tento deň desiatky ďalších lezcov.
Zostup vedie mohutnými platňami smerom na juh, tie sa strácajú v hustom a naozaj strmom lese. Zostup je možný v sandáloch, čo Kura patrične prekvapuje a potom aj teší, kedže nohy má otlačené z nových lezečiek.
Cestou nadol sa osviežujeme v horskom potoku a ako znovuzrodení kráčame cez camp plný lezcov rôznych tvárí a národností, ktoré vytvárajú pestrý kolorit Kanady. V miestnom markete dopĺňame poživeň a konzumujeme sediac na tráve s chuťou o to vačšou, kedže už plánujeme ďalšie activity na nedeľu.
Nocujeme na našom krásnom mieste pri rieke MamQuam, pijúc pivo a pozorujúc nebo, ožarené naším ohňom. O chvíľu prichádzajú z Vancouveru naši slovenskí kamaráti…
…aj zajtra bude veselo.
Miki Knižka
24.Máj 2008 Squamish BC
Je streda večer a ja som sa ocitol na letisku vo Vancouveri. Nemôžem uveriť tomu, že dnes má priletieť kamarát Kuro. Ako som tam tak stál, premýšlal som či vôbec príde. Nebola by to prvá zmena termínu. Potešil som sa, keď som ho po hodinke čakania zbadal. Prišiel bez nálady a bez batožiny a nechápal ako ju mohol niekto stratiť, kedže jemu by sa to nemohlo stať.
Trochu si ponadával, no vzápätí začal vnímať aj svet okolo.
Na druhý deň si hneď zašiel kúpiť lezečky a vybrali sme sa na naše tajné miesto na pobreží pacifiku opáčiť tunajšiu skalu. O tomto mieste vie len málo ľudí a príjemný pocit z lezenia nám dotvárala scenéria zapadajúceho slnka.
V podobnom duchu sa odohrával aj piatkový večer. Traverzovali sme skalu ponad oceán bez lana, iba v lezečkách a v doprovode môjho starého kamoša tuleňa. Ten sa chodí pozerať na naše huncútstva a určite si myslí, že nie sme “Kompletní”.
V sobotu ráno konečne nadišiel dlho očakávaný deň a ja som mohol Kurovi ukázať mekku kanadského lezenia Squamish. Táto oblasť je známa ako druhý najväčší žulový monolit na svete, hneď po slávnom El Cape v Californii. Možno tu stretnúť lezcov najväčšieho kalibru.
Línia našej cesty je jasná hneď od auta: od nástupu až na samý vrchol Chiefu nás čaká prevýšenie 630 metrov a 19 dĺžok lezenia v super kvalitnej, drsnej žule s názvom Base Line-,One scoope Delicious Dimples a Ultimate Everything-5.10c
Kedže sme boli v trojke s mojim parťákom Petom, losovalo sa o poradie na prvom konci. Samozrejme vyhral nič netušiaci Kuro a pustil sa do veci. Po chvílke sme počuli: “Kurva chlapi, kde sú chyty?” My s Petom sme sa už dopredu smiali, lebo sme presne čakali túto otázku. Povzbudzujeme Kura vysvetlujúc mu, že tu chyty niesú a lezie sa iba nohami na trenie. Ten to iba tažko vedel pochopit, s ničím podobným sa ešte nestretol, no to bol iba začiatok lezenia.
Prvé tri dĺžky zvládol bravúrne, aj keď s hundraním popod nos. Ďalsie tri dĺžky vyšli na mňa, tak som sa s radosťou pustil do veci a začal liezť. Po chvíľke som urobil štand a začal doberať Kura aj Peta, počúvajúc Kurove hlášky: “Toto sa predsa nedá vyliezť, nechápem ako ste to vyšli!” My sme sa len smiali a presne sme vedeli o čom hovorí. Pri našich prvých kontaktoch s touto odlišnou technikou lezenia sme mali tie isté pocity.
V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie dĺžky, ktoré nás doviedli asi do polovice steny s názvom Apron. Odtiaľ cesta vedie nádherným odštepom až na policu, z ktorej pokračujeme v sandálkach peši do rokliny, ktorá rozdeľuje našu cestu na dve časti. Opäť začína Kuro, no teraz si už bez stresu vychutnáva teplučkú žulu a nádherné lezenie, podobajúce sa tatranskému. Čím sa dostávame vyššie, tým sú dĺžky strmšie, vody je menej a slnko páli stále viac a viac.
Posledná dĺžka traverzom na vrchol Chiefu vychádza na mňa, a tak si to vychutnávam v plnej kráse. Po siedmych hodinách lezenia stojíme na vrchole a kocháme sa úžasnou pamorámou. Začali sme liezť neďaleko od zátoky oceánu, do ktorej ústia viaceré horské rieky a potoky a skončili sme na vrchole, asi 300 výškových metrov pod snehovou čiarou. Okolité kopce sú ešte stále prikryté mohutnou vrstvou snehu lákajucou na lyže. Fotíme a tešíme sa z modrého neba a bezvetria. Túto pohodu si vychutnali v tento deň desiatky ďalších lezcov.
Zostup vedie mohutnými platňami smerom na juh, tie sa strácajú v hustom a naozaj strmom lese. Zostup je možný v sandáloch, čo Kura patrične prekvapuje a potom aj teší, kedže nohy má otlačené z nových lezečiek.
Cestou nadol sa osviežujeme v horskom potoku a ako znovuzrodení kráčame cez camp plný lezcov rôznych tvárí a národností, ktoré vytvárajú pestrý kolorit Kanady. V miestnom markete dopĺňame poživeň a konzumujeme sediac na tráve s chuťou o to vačšou, kedže už plánujeme ďalšie activity na nedeľu.
Nocujeme na našom krásnom mieste pri rieke MamQuam, pijúc pivo a pozorujúc nebo, ožarené naším ohňom. O chvíľu prichádzajú z Vancouveru naši slovenskí kamaráti…
…aj zajtra bude veselo.
Miki Knižka
Fotky Lezecký pozdrav z Kanady
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Kôprovské sedlá na pohodu (1448x)
- Opekačka na Širokej veži (1391x)
- Dutá skala za mierneho dažďa (1305x)
- Skialpaktuál z nedeľnej Mengusovskej doliny (1089x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (1018x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (937x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (921x)
- Rudo Pado: Cesta hrdinov SNP za 7 dní (908x)
- Skialpinizmus: Gipsyho prechod (815x)
- ALS beh Kozí kameň 2024 (762x)
Fórum
- ALS beh Kozí kameň 2024
26.03.2024 - príspevok k diskusii
S tým zablúdením to teda nie je úplne pravda. Mne sa cca 2km pred cieľom podarilo odbočiť z trate a smerovať fakticky do 2. kola. Našťastie si to všim... - ALS beh Kozí kameň 2024
26.03.2024 - príspevok k diskusii
Rišo parádna reportáž ako vždy a díky za fotky :) - Skialpaktuál z nedeľnej Mengusovskej doliny
18.03.2024 - príspevok k diskusii
tak Voli chrbat nedotiahnut v takom pocasi je skoda, tam to byva paradne na poobede, ak treba voskovat pasy a aj lyze potom. musela byt narocna sobota... - Koruna Tatier
28.02.2024 - príspevok k diskusii
Dear Ondrej, fabulous achievement! Please contact me in order to put your name on the Prominence List. - Dutá skala za mierneho dažďa
26.02.2024 - príspevok k diskusii
hej, a zlanaky sme dali free solo! aspon dakus silnej "farby" do tej sivej frontovej tlacenky co nam zhora na hlavu padala. na jesen tam musi ale byt ... - Modrobiela nedeľa v Salatínskej doline
20.02.2024 - príspevok k diskusii
Riso vdaka, super vylet bol! aaa tota palica fakt na meranie nestacila, bo ako mi vyklzla, pekne suchla az donuka. ale kedze som mal esci druhu, ta zo... - Koruna Tatier
16.02.2024 - príspevok k diskusii
No asi gratulujem. K systematickosti, vytrvalosti a organizovanosti. Fotky stoja za to.