Rozhovor Jana Banka s Vetroplachom

21.12.2020
rozhovor-jana-banka-s-vetroplachom

Článok s poradovým číslom 2000. Prečo práve tento, dozviete sa na konci nasledujúceho rozhovoru. Za tých už vyše 13 rokov, čo existuje táto stránka, som pochopil, že jej najväčšou devízou boli ľudia, ktorých to pomocou nej ku mne vyplavilo. Ako cez nejaké sito... Jedným z nich bol aj (dnes už nebohý) Jano Banko. Starý horský harcovník, emigrovaný zubný technik z Mníchova. Objavil Vetromag a skončili tu spomienky na tie najkrajšie túry jeho života. V závere jeho aktívnej pisateľskej činnosti Jano ešte napísal tento rozhovor pre časopis Horolezec (bývalý Jamesák). Po jeho zverejnení mi rovno povedal: "A teraz to ešte zverejni aj tu". Myslel Vetromag. Prešli roky a dobre, tak je to teraz tu. Detaily zo zákulisia, ako to celé vzniklo... Nebolo by ale vzniklo nič, keby sa ku stránke nedostali ľudia ako Jano. Aj týmto mu chcem poďakovať. Pod článkom si nájdete výber z jeho tvorby.  Martin Bartoň 

Jano Banko pre časopis Horolezec: Veľa ludí si už zvyklo na webovú stránku o horách "Vetromag". Minimum komercie. Široký záber tém. Články priamo k veci od ľudí, ktorí majú radi hory a rozumejú tomu čo robia. Na stránke však budete márne hľadať oficiálne info o tom, kto za tým všetkým stojí. Veľa sa síce môžete dozvedieť, keď sa začítate do článkov, ale predsa len veľa zostáva nezodpovedané... Mne sa však podarilo dostať do zákulisia a dostať Martina Bartoňa na lopatu... Nebolo to ľahké, ale nuž čujte:

Jano (J): Počuj Martin, spravím o tebe článok do časopisu Horolezec (Jamesák).

Martin (M): Si sa pomiatol!? Však ja nie som žiadny špičkový horolezec.

J: Hmm, a kto si teda, ak nie horolezec? Skialpinista? Horský bežec? Bajker? Alebo sa považuješ za turistu? Nebodaj cestovateľa????

M: Kto vlastne som? Predsa Vetroplach!!! (smiech)

J: Ale teraz vážne, budeš si robiť srandu zo starca alebo budeš spolupracovať? (Teraz preskočíme to, ako sa mi ho podarilo presvedčiť na spoluprácu, mám svoje skúsenosti a metódy). Takže ako si prišiel na to, že si Vetroplach?

M: To som nebol ja, zvrhlo sa to celé tak, že mi kamaráti (Rišo Pouš) začali tak vravieť, skôr to mala byť nadávka... Také pokarhanie... ale nakoniec som to využil v môj prospech.

J: Ako to celé začalo?

M: V mladosti som bol drevo, začal som hrať futbal, na bicykli som dochádzal na ihrisko, bol som cezpoľný, vyrástol som pod Tatrami, sem-tam nejaká túra, nemal som nikoho, kto by ma do nich zobral... Futbal v lete, hokej na prírodnom klzisku v Tatranskej Lomnici v zime, takto som strávil niekoľko rokov. Kvôli futbalu som začal trošku behať, bicykel bol dôležitý dopravný prostriedok, 17-ročný som praxoval ako čašník na Dedinkách v Slovenskom Raji a ako divák som uvidel prvý raz v živote triatlon. O rok som stál na štarte, prvé preteky vôbec, skončil som tretí. Obaja chalani predo mnou sa neskôr stali reprezentantami v triatlone a horskej cyklistike.

J: Tak to si mal teda talent!

M: Máločo ma vie viac vytočiť ako taká blbosť Jano! O rok nato som sedel so slovenskými duatlonistami v dodávke, cestovali sme na ME do Nemecka. Samozrejme sa vo veľkom debatovalo. Napríklad kto má tento rok koľko nabicyklované. Chalani juniori hovorili cifry ako 2000-3000 km, až prišiel rad na mňa - bol som prekvapený, o tréningu som toho fakt veľa nevedel. "No koľko máš?!" pýtali sa ma. "Asi 10 000", odpovedal som.

J: Na Majstrovstvá Európy? Ako si sa tam dostal?

M:No vyhral som majstrovstvá Slovenska :-) Mal som šťastie, kategória juniorov bola do 20 rokov.

J: A potom? 

M: O pár mesiacov nato som už ležal v nemocnici u ortopéda, pichal mi injekcie do bederného kĺbu, nechápal čo mi je, nerozumel som tomu ani ja. Niekoľkokrát som sa potom ešte pokúšal k pretekaniu vrátiť. Keď som nemohol behať, dal som sa na bicyklovanie. Chytila ma horská cyklistika. Bolo to ako na húpačke: obdobia zdravia, ked som naplno pretekal a trénoval, striedali zranenia a problémy s kĺbami. Vyvrcholilo to vojnou na Dukle v Banskej Bystrici. Nepovedal som, že nemôžem behať, aby ma neposlali z Dukly preč na normálnu vojnu. Tak som celý týždeň jazdil na bajku a bežal som len cez víkend na pretekoch v duatlone. Po sezóne som aj tak skončil na Sliači, kam posielali z Dukly neperspektívnych športovcov. Strážili sme celé dni lietadlá, sedel som na bráne. Z dlhej chvíle som šiel do vojenskej knižnice a doniesol si na službu kopec knižiek. Mali tam celkom peknú zbierku - Messner, Buhl, Bonatti, Diemberger, Schmidt a bolo...

 

Rišo,_Martin,_Janko_-_v_tom_čase_najproduktívnejšia_úderka_Vetromagu

"Ľudia mi vždy vyčítali, že mojimi túrami unikám z reality. ja som mal naopak vždy pocit vpádu do reality." (R.Messner)

 

J: ??? Čo bolo?

M: Prvú dovolenku, čo som bol zo Sliaču doma, som za pár dní v zimných podmienkach vystúpil s požičaným výstrojom na Gerlach, Kežmarák, Mengusák, Popradský Ľadový, a už som vedel, čo budem po vojne robiť. Uvedomil som si, aký som bol blbec, keď som cestoval z Tatier vlakom na duatlony na južné Slovensko, a tam sa naháňal po rovinách.

J: Ako si sa dostal k skialpu?

M: Bola to náhoda, ale jeden kamarát, s ktorým som v lete bicykloval, už dávnejšie v zime len lyžoval. My ostatní sme bajkovali aj v zime, prípadne bežkovali. O skialpe som toho veľa nevedel. Náhodou sa mi naskytla možnosť požičiať si výstroj a ten kamarát ma zobral šliapať. Hneď som vedel, že ten pohyb mi veľmi vyhovuje, že je veľmi podobný cyklistike. Ale nešlo len o ten pohyb, bolo tam toho oveľa viac...

J: A bol koniec s pretekaním...

M: Také jasné to hneď nebolo, dlhoročné návyky sa menia len ťažko. Skúšal som pretekať aj v skialpe, prišli orientačné preteky Salomon trophy v Poľsku. K pretekaniu ale musím spomenúť jeden rozhodujúci moment: MTB maratón Jarná klasika v Poprade. Na štarte som stál s malou dušičkou. Bol tam kopec vystrojených bajkerov z celého Slovenska, Česi, Poliaci. Netrénoval som už vtedy pravidelne, chodil som  do hôr, liezol, nosil. No ale nechoď na také veľké preteky, keď ich máš tak blízko od domova. Vyhral som so šťastím, ale aj vďaka skúsenostiam. Jediný z prvej skupiny som nespadol ani nedostal defekt. Samozrejme som bol v cieli veľmi šťastný a tešil som sa aj na to, že snáď dostanem aj nejakú cenu... Bannery sponzorov viseli všade naokolo. Mal som vtedy veeľmi hlboko do vrecka. Prišlo vyhodnotenie a ja som sa nestačil diviť: všetky ceny (a nebolo ich málo) dali usporiadatelia do tomboly, ja som dostal vázičku a pamätný dres. Bola to veľká lekcia. Čoskoro potom sme sa so Slávkou začali vážne zaoberať možnosťami odísť pracovať do zahrančia.

J: Hľadali ste si prácu v horách, to bol dobrý nápad!

M: Nehnevaj sa Janko, ale tá naša práca vonku naozaj s horami nemala spoločné nič. Išli sme tam, kde sa dalo ísť pracovať legálne. Do Južného Tirolska vtedy za prácou odchádzalo veľa Slovákov. Na rozdiel od ostatných krajín nebol problém s pracovným povolením. Problémov ale bolo veľa iného druhu. Pracovalo sa v zlých podmienkach a veľmi často bez voľna. Do hôr sme sa moc nedostali, aj keď túžba tu stále bola... Pôvodne sme si chceli len zarobiť na byt. Ale zvrhlo sa to.

 

Sulden,_Parchotel

"Moju stopu vediem vždy tam, kam nevedú žiadne iné, takto sa môžem obzrieť a pozorovať ju, nestratí sa medzi množstvom ostatných stôp. O toto sa snažím aj v mojom živote." (Heini Holzer)

 

J: Ešte pred odchodom si ale začal liezť. Mal si nejakých učiteľov? Starších, skúsenejších kamarátov?

M: Pri mojom prechode od cyklistiky k horám som prakticky vymenil moje najbližšie okolie.Spoznával som nových ľudí. Môj najčastejší spolulezec bola moja priateľka Slávka. Liezli sme len s obmedzenou výbavou. Nemali sme peniaze na frendy. Bola to pre mňa začiatočníka veľká škola - liezť s frajerkou, na istotu a bez veľkých skúseností. Nemal som moc šťastie na skúsenejších spolulezcov. V horách som sa však pomaly ale isto začal zoznamovať s novým fenoménom: smrťou. Síce aj na bicykli sa mi stalo, že raz jeden chalan z tréningovej partie na tréning neprišiel. Stretol sa v protismere s kamiónom... V horách to ale dostalo spád: Jindro Martiš, Ďuro Petranský, Vlado Tatarka... A bolo ich oveľa viac.

J: Poznal si Gipsyho? 

M: Áno Janko, tvojho bývalého spolulezca som stretával často. Dokonca moje prvé poriadne pásy som kúpil od neho. Vtedy sme mali zvyk sa pred alebo po túre zastaviť na horskej službe.

J: Ako si prišiel na myšlienku spraviť internetový magazín?

M: To som najprv musel počkať kým vznikol internet (smiech) a samozrejme digitálna fotografia. V tom období som veľa čítal, všetko o horách, čo sa mi dostalo do rúk. Môj prvý článok vyšiel v Jamesáku, bolo to o našom výlete vo Walise. Ako úplní amatéri sme za sedemnásť dní vystúpili na osem štvortisícoviek bez použitia lanovky alebo prespania na chate. Dodalo mi to toľko energie, že to už jednoducho muselo von. Prvotná myšlienka samozrejme bola prozaická. Založiť cestovnú agentúru a s mikrobusom voziť ľudí do Álp, spojiť záujmy s prácou, robiť to čomu rozumiem a zároveň čo ma baví. Ale hlavne skončiť s robotami v hotelierstve, ktoré som nemal nikdy ani trochu rád. Na takéto niečo bolo potrebné robiť si reklamu - a vznikol Vetromag. S odstupum času môžem povedať, že stránka je to jediné čo sa mi podarilo, aj vďaka ľuďom ako ty.

J: Vravíš, že si nemal vonku moc času na hory. Čo teda všetky tie články?

M: Vonku sme obaja so Slávkou trávili každú voľnú chvílku v horách. Príležitostí nebolo veľa, ale za tie roky sa toho nazbiera. Je jasné, že zďaleka všetko neskončilo na stránke. Niekedy sme išli do úplného vyčerpania. Stávalo sa, že sme na túry vyrážali aj po obede, keď sme doobeda pracovali. Hory boli vždy neďaleko.

So_Slávkou_v_kopcoch..._ferrata_Rino_Pisetta

J: Ktoré svoje extrémne výstupy/výkony si ceníš najviac?

M:(smiech) Môj najväčší extrém bola tá práca, do hôr som už chodil iba relaxovať. A výkon? Najcennejší je pre mňa ten, pri ktorom vznikol Vetromag. Jednu zimu v Suldene som počas piatich mesiacov spal priemerne štyri hodiny denne.

J: Uffff, čo k tomu dodať... Ale predsa len, skús pospomínať aj na tie najkrajšie a najcennejšie túry.

M: Ešte pred odchodom vonku sa nám s Mikim Knižkom podaril skialpový prechod z Podbanského do Ždiaru cez sedlá. Sníval som dlhé roky, že v takých akciách budem pokračovať. Bolo to vyše desať rokov potom, čo sa nám práve s Mikim podaril prechod z Brnčalky cez sedlá až na Kriváň a dole na Tri Studničky. Bol to veľmi silný zážitok.

J: Viem o tom, ale čo tie tvoje túry v Suldene?

M: Vonku som dlhé roky nemal možnosť pripraviť sa a vyraziť na túru za ideálnych podmienok. Na túry som vyrážal počas zriedkavých dní voľna unavený a nevyspatý. Jeden takýto deň som vyrazil z hornej stanice lanovky v Suldene o deviatej. Netušil som kam až dôjdem, počasie nebolo ideálne. Nakoniec sa vyčasilo a mne sa podarilo pospájať čriepky mozaiky, ktorú som nosil v hlave, dokopy. Bolo to spontánne, neplánované, ale o to krajšie - 10 trojtisícoviek za 11 hodín.

J: Čo povedali v práci?

M: Tam si ťukali na čelo už dávnejšie. Jasné, že som im nevešal hneď všetko na nos. Robil som vždy dopoludnia a po pauze som začínal zase podvečer. Asi 10 hodín denne, všetko na nohách. A čo bolo najhoršie, v jedálni sme mali poschodia a bolo treba behať po schodoch. Poobedňajšia pauza sa volala Zimmerstunde. Trvala rôzne, niekedy som sa dostal vonku, inokedy som si šiel len ľahnúť. Roky sa mi kolegovia aj domáci smiali, či som bol cez "zimmerku" na Konigspitzi? Vedeli totiž, že cez poobedňajšiu pauzu namiesto oddychu robím dlhé túry. Tak ma provokovali. Konigspitze je dlhá celodenná túra, čo budí rešpekt. Šiestu zimu v Suldene som zacítil šancu, v podstate to bolo aj trochu z trucu. Zo Suldenu som bol na vrchole za 2 hodiny a 34 minút. Zlyžoval som dole. Do roboty som prišiel načas. Tabletky proti bolesti som nosil v zadnom vrecku čašníckych nohavíc... Nikdy za vyše desať rokov som do roboty nemeškal.

J: A o tom všetkom si písal články.

M: Túra sa skončí, až keď visí spracovaná na stránke. Ale väčšina článkov nie je o extrémoch. Dôležité je, aby v každom boli skryté užitočné informácie. Najcennejšie sú články, ktoré budú užitočné aj roky potom.

J: Koľko si ich už napísal?

M: Dalo by sa to ľahko spočítať, ale načo. Na stránke ich je už vyše 1000. Dôležité je, že je tam veľa pekných článkov od mnohých ďalších autorov.

J: Ako si prišiel na myšlienku fotiť na samospúšť?

M: Nebol to žiadny exhibicionizmus, ako by si niekto myslel. Väčšinu túr som musel absolvovať sám. Nebola iná možnosť. Aby tie fotky k článkom za niečo stáli, potreboval som mať aspoň pár akčných záberov s pohybom.

J: Chodil si na túry často sám?

M: Často som vídaval tie zdesené tváre, keď sa ma predovšetkým hostia v práci pýtali "A to chodíte sám?" Ja som si len pomyslel: "Lepšie byť sám v horách ako sám medzi ľuďmi."

 

začiatkom_pôsobenia_v_Suldene_začal_fungovať_Vetromag,_foto_samospúšť_nad_Suldenom

"Iba v osamelosti hôr je možné vidieť a zažiť veľkoleposť prírody, pocítiť jej moc a spoznať seba samého. V osamelosti hôr nie je človek nikdy sám." (H.Holzer)

 

J: Nelákali ťa nikdy vyššie kopce mimo Európy?

M: Janko, ja som po sezóne často rád, keď si môžem ísť oddýchnuť ku moru do tepla (smiech). Ale vážne, za peniaze, ktoré stojí jedna himalájska expedícia, by som dokázal existovať v Alpách celý rok a to by som nič nerobil, iba liezol a lyžoval. H.Holzer povedal aký je nezmysel cestovať ďaleko, ked máme nezlezené kopce za domom. V. Plulík povedal, že Everest je síce Everest, ale zimný hrebeň Tatier mal väčšiu športovú hodnotu.

J: Takže niečo špeciálne doma?

M: Mojím ideálom je dokonalá túra. Tú nikdy neprestanem hľadať. Možno som už párkrát bol celkom blízko. Nejde len o výkony, tie sa v horách aj tak nedajú poriadne merať. Ide o pocity. Killian povedal: "Nejde o to či vyhráš, ale o to ako sa dokážeš tešiť". Ja by som ešte dodal, že vo dvojici môže byť aj tá radosť dvojnásobná.

J: Ale na Bernine si si čas zmeral.

M: Áno, pozrel som sa na hodinky. Biancograt je nádherná túra: dlhá, exponovaná. Bol som tam už viackrát a cítil som, že by to šlo spraviť rýchlo. Bola to taká hĺbková meditácia. Človek sa musí sústrediť, väčšinu výstupu ide v exponovanom teréne, kde jedno zakopnutie môže byť osudné. Ľudia sa tam zvyknú istiť, túra im potom trvá aj celý deň.

J: Aký máš pocit a zážitok z takej túry?

M: Ľudia si často pomyslia pri konfrontácii s takými vecami, že ten to prebehol a nič z toho nemal. My sme tam celý deň, užijeme a vychutnáme si to oveľa viac. Nie je to ale pravda. Keď človek trávi v horách veľa času, tak tréningom sa ocitne akoby v inej dimenzii. Jednoducho postupuješ rýchlo, a napriek tomu vnímaš aj okolie, vnímaš skalu... Na Biancograte si v skalných úsekoch už pamätám jednotlivé chyty a kľúčové kroky. Nie je to ani také ťažké ako exponované.

J: Za tie roky si už v Alpách vystúpil na veľa kopcov.

Haute_route_VT_tam_i_späť

M: Hmmmm... Mohlo ich byť oveľa viac, keby... Ale je ich už vyše sto. Na viaceré som sa vracal. Na vrchole Berniny som bol za prvé tri sezóny vo Švajci štyrikrát, a to som sa párkrát musel otočiť bez vrcholu.

J: Ešte sa vrátim domov do Tatier - čo povieš na Gipsyho prechod?

M: Dnes sú hranice otvorené. Ľudia sa pomerne jednoducho dostanú do vysokých hôr v exotických krajinách. Veľa z nich si to namieri rovno do Himalájí a Gipsyho prechod dostal prvé opakovanie až po 27 rokoch. Mišo s Mirom podali veľký výkon, veľa aj zariskovali. Myslím si ale, že prvé opakovanie nič nemení na atraktívnosti tejto túry. Kedysi dávno sme sa s kamošom zastavili na horskej. Študoval som moju novú mapu Tatier, keď prišiel Gipsy. Zobral mi ju a červenou fikskou do nej začal niečo kresliť... "Sakra! moja nová mapa!" napadlo mi ako prvé. Takto som sa dozvedel prvý raz o jeho skialpovom prechode. Tú mapu mám dodnes odloženú... Podľa mňa spraviť Gipsyho prechod nonstop štýlom by bolo niečo ako Himalájsky výkon vo Vysokých Tatrách. Ale sponzorov a médiá toto nezaujíma vôbec... Lezci obdivujú Bonattiho kôli severnej stene Matterhornu, ale kto z nich vie o jeho skialpovom prechode Álp? Taký lezec to bol a obetoval lyžiam jednu celú zimu!!! Aj preto je tu Vetromag, aby informoval o takýchto veciach.

J: Tvoje plány do budúcnosti?

M: Hovorí sa, že o plánoch by sa dopredu nemalo veľa hovoriť. Radšej treba pracovať na ich uskutočnení. Najprv sa potrebujem po tretej operácii kolena naučiť chodiť. Potom sa budem snažiť prežiť ďalšiu sezónu v ťažkej robote ako čašník vo Švajci. Ale jedno je isté, už teraz sa teším, až na Vetromagu pri počte článkov bude svietiť číslo 2000 :-))

 

"Prirodzené životné prostredie je pre mňa v horách, v lese, v prírode. Dole do civilizácie chodím vybaviť technické záležitosti a potom sa rýchlo vraciam späť, domov, do nášho prirodzeného prostredia." (M.B.)

 

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Rozhovor Jana Banka s Vetroplachom
Čendo 22.12.2020
Martin, Gratulujem k 2tisícemu článku a nech sa darí aj naďalej. :-)

RE: Rozhovor Jana Banka s Vetroplachom
Jaraba 23.12.2020
Vetromagu (a šedej eminencii v jeho pozadí) vďačím za veľa. Už od začiatku bol pre mňa veľakrát inšpiráciou. Množstvo krásnych miest som objavila práve na základe tunajších článkov. Spoznala som skvelých ľudí rovnakej krvnej skupiny. Našla rady, odpovede a aj materiálnu podporu pri výbere vhodnej výbavy. Konkrétne Maťovi budem naveky vďačná, že ma postrčil ku skialpu a ukázal mi tak nový rozmer zimných zážitkov... A tak verím, že tých motivačných, edukačných, pôžitkárskych aj sado-masochistických článkov tu pribudne ešte niekoľko tisíc, lebo inšpirácie nie je nikdy dosť :-)

RE: Rozhovor Jana Banka s Vetroplachom
Martin Vetroplach 28.12.2020
Janka, hej je to taká symbolika, tá úvodná fotka v tom článku je tvoja ;)

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk www.adamsport.eu Eshop davorin.sk JM SPORT Adam Sport - Kreuzspitze GT

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri