Alphonse Berthouzoz: realo-klerikal (alebo ako hory formujú človeka)

Spoločné zážitky s Monique (1938) a Alexandrom Luczym (1939)

Alphonse (ročník 1922,farár, lyžiar, horolezec, ale hlavne neobyčajný človek) bol v mnohých smeroch ponímania medziľudských vzťahov avantgardista a myslím, že jeho bydlisko v horách a tá vzdialenosť od Vatikánu mu asi veľmi vyhovovali.

Každý deň stretávame v živote nových ľudí. Niektorí z nich nám ostanú ľahostajnými, iní sa stanú našimi priateľmi. Len málo z nich nám zanechá aj po smrti „posolstvo“, ktoré nás sprevádza počas celého nášho života. Jedným z takých ľudí bol nezabudnuteľný Alphonse. Spoznali sme sa v r.1973 a stali sme sa priateľmi napriek tomu, že on bol služobníkom božím a my (teda moja manželka Monique a ja) ateisti. Priateľstvo s humánnym farárom potvrdilo pravdivosť výroku, že „slepý je ten, kto v horách vidí len skaly a v mori len vodu“. Alphonse bol, dalo by sa povedať, „obyčajným“ človekom. O takýchto ľuďoch sa píše zriedka. Bol ale pravým horalom, v kopcoch strávil celý svoj život. Fenomenálne horské alebo iné výkony nikdy neurobil, boli mu cudzie.

Každý z nás hľadá zmysel života inde. Nájde ho alebo aj nie. Dá sa dlho diskutovať o tom, čo je dôležitejšie alebo krajšie, čo nám dá viac zadosťučinenia. Výstupy roka, storočia alebo tisícročia? Tie nás urobia slávnymi, ale sláva rýchlo zapadne prachom. Výkony sú najčastejšie produktom ctižiadostivosti. Byť pravou „ľudskou bytosťou“, človekom hodným tohto označenia, je naproti tomu vecou srdca. Medziľudské vzťahy, ak pramenia z hĺbky našej duše, sú trvalé. Kto s mojím konštatovaním nesúhlasí, nech počká na takzvaný „zrelý vek“, možno názor zmení. 

Naším obľúbeným východiskom na túry sa stala skoro bohom opustená dedinka Bourg St. Pierre (vyslovuj Bur san Pier) vo Wallise, na severnej, švajčiarskej strane priesmyku Grand St. Bernard vo výške 1630m. Už desaťročia sme ho navštevovali. Farár Alphonse Berthouzoz (vyslovuj Alfons Bertuzo) 28 rokov svojho života strávil v priesmyku vo výške 2473m. V hospici - v útulku pre turistov s viac ako storočnou tradíciou, ktorý obhospodaruje katolícka cirkev, kongregácia svätého Bernarda.

U Alphonsa sme sa cítili ako doma, strávili sme u neho nespočetné týždne. Moji priatelia, horskí vodcovia zo Slovenska, tiež dobre poznajú túto adresu a radi sa u tohto veľmi otvoreného, príjemného pána zastavili. S Vincom Brožom, Paľom Rajtárom, Ivanom Mátrayom a jeho manželkou Vierkou sme tam zažili krásne zimné lyžiarske túry. Aj môj nezabudnuteľný priateľ z hôr, bývalý docent na Univerzite Komenského v Bratislave Rudo Gedeon prežil s nami na fare týždeň na lyžiach. Krátko na to ho pohltila zákerná choroba.

Alphonsa som spoznal v roku 1973 počas našej lyžiarskej návštevy s mojou budúcou manželkou Monique v priesmyku Grand St. Bernard. Monique ho dobre poznala z predchádzajúcich návštev hospicu. Náš budúci priateľ - malý, usmievavý, ale hlavne výnimočne charizmatický človek, oblečený stále v tradičnej sutane kongregácie, nás hneď srdečne privítal. Na našu prosbu ubytovať nás v jednej z nespočetných izieb hospicu nám hneď položil otázku, či sme manželia. Po zápornej odpovedi nám spoločnú izbu nechcel dať. Keď sme však potvrdili, že naša svadba je predo dvermi, upustil od tvrdej katolíckej dogmy a izbu nám nakoniec dal. Začiatok nášho priateľstva bol teda veľmi váhavý, hlavne z Alphonsovej strany. Treba podotknúť, že Alphonse bol v hospici dlhé roky zodpovedný za privítanie hostí a za meteorologické merania. Život v týchto divých a v zime opustených končinách nie je ľahký. Od októbra, odkedy je priesmyk zavretý pre motorové vozidlá, až do Vianoc sa tam objaví návštevník len veľmi zriedka.

Prešlo niekoľko rokov a Alphonse bol preložený ako farár do dedinky Bourg St. Pierre, vo výške „len“ 1630m pod priesmykom. Tam prenajímal niekoľko izieb v budove fary, väčšinou pre lyžiarov a turistov. Od toho času sme tam boli s Monique aj s našimi dvoma ratolesťami častými hosťami. Tento málo navštevovaný kraj je rajom lyžiarskych túr a počas desaťročí, ktoré sme tam strávili, mohli sme bohato načrieť do repertoára prekrásnych svahov a kuloárov. Skoro z každého vrcholu vidieť stenu Brenva v masíve Mont Blancu, aj charakteristický profil Walkerovho piliera na Grandes Jorasses.

U Alphonsa som spoznal veľa zaujímavých ľudí. Tulákov, ktorí prechádzali Alpami, lyžiarov, ktorí absolvovali Haute route - mnohí z nich viac alebo menej bez finančných prostriedkov. Alphonse ich všetkých prijal s otvorenou náručou. Ak nemali peniaze, prespali v teplých posteliach grátis a dal sa im aj najesť. To bolo jeho ponímanie lásky k blížnemu. Takýto prístup je aj u duchovných zriedkavý. Aj ja som sa mal u neho čomu naučiť.

Raz v zime bol vonku treskúci mráz a a ráno mi Alphonse povedal, že poskytol ubytovanie „trom Poliakom“, ktorí nemajú peniaze a chceli prečkať noc na snehu v spacákoch. Boli to tiež kandidáti na Haute route. Spýtal sa ma, či sa s Poliakmi viem dohodnúť. Vysomárim sa nejako, bola moja odpoveď. Vstúpil som do ich izby a pozdravil „Dzien dobry!“. Dostal som slovenskú odpoveď „Dobrý deň!“. Boli to Slováci z Prešova. Slovo dalo slovo a zistil som, že ich učiteľom telocviku bol môj dobrý priateľ, bývalý profesionál Horskej služby v Tatrách Alan Stolz. Zažili sme veľmi živú diskusiu. 

Návštevníkmi fary ale boli aj horskí profesionáli: vodcovia, pohraničná a finančná stráž. Títo ľudia sa často zastavovali u Alphonsa, pán farár ich pohostil špecialitou fondue a dobrým walliským bielym vínom Fendant. Medzi „zákazníkmi“ fary bolo aj niekoľko fanatických adeptov náboženstva, ktorí sa modlili od rána do večera. Ale aj s tými ľuďmi sme našli spoločnú reč a nadviazali dobré priateľské kontakty.

Pritom som zažil aj skoro neuveriteľné diskusie. Raz sa Alphonse pustil pred talianskymi financmi do analýzy pašeráctva. Je pravda, že veľa chudobných ľudí z hôr na oboch stranách hraníc považovalo pašovanie za svoje remeslo. Zarábali si tak na živobytie pre seba a svoje rodiny. Alphonse bol vášnivým zástancom pašovania za podmienky, že sa tým živia domáci ľudia. Ani jeden z financov mu neprotirečil. Nakoniec sa dohodli na definícii pašeráctva, vykonávaného domácimi. Nazvali ho „délit légal“ (po francúzsky), čo v preklade do slovenčiny znamená legálny delikt. Netreba zabudnúť, že na talianskej strane hranice je taliančina síce oficiálnym jazykom, ale všetci domáci, ktorí pochádzajú z údolia Aosty, hovoria plynulo po francúzsky. Táto dolina dlho patrila ku francúzskemu Savojsku.

Zaujímavosťou u talianskych strážcov hraníc a financov je to, že majú po 30 odslúžených rokoch nárok na plnú penziu. A aby vrchnosť prilákala ľudí do funkcií v nevľúdnych horách, odslúžené roky v priesmyku sv. Bernarda alebo pod ním platia dvojnásobne. To znamená, že do dôchodku sa odchádza po 15 rokoch. Tak sa stane, že v Taliansku ľahko stretnete bývalých štátnych zamestnancov s nárokom na penziu vo veku 35 rokov. Jedným z nich je aj náš dobrý priateľ Mauro. Raz sme ho stretli v talianskych horách, ako sa opaľuje vedľa zjazdovky, pred jednou krčmou. Priateľsky sme sa zvítali. Alphonse mu v diskusii položil otázku: „Čo vlastne teraz robíš Mauro?“ Ten mu bez mihnutia oka a s istou dávkou hrdosti odvetil: „Robím stále to isté Alphonse, čo som robil celý život, teda nič.“ Medzitým často stretávam Maura v horách - s odpoveďou to možno trochu prehnal, lebo sa teraz zaoberá výcvikom lavínových psov. Je vždy usmiaty a výraz jeho tváre prezrádza, že je šťastný. A to je v iných zemepisných šírkach u ľudí, ktorí nič nerobia, zvláštnosťou.

Alphonse slávil svoje 85. narodeniny v decembri 2007. Tento služobník boží bol v každom ohľade mimoriadnou osobnosťou. Jeho večný úsmev a dobrá nálada boli balzamom na dušu nielen pre ľudí, ktorí sú viac alebo menej psychicky destabilizovaní, ale aj pre obyčajného vyrovnaného smrteľníka, medzi ktorých si dovoľujem sám seba zaradiť. Jeho štedrosť a pohostinnosť voči svojim blížnym, ale hlavne k takým, ktorí nič nevlastnia, to bolo niečo, čo som predtým nikdy nevidel. V celom mojom živote som nestretol takého človeka. Bol veľmi aktívny. Slúžil omšu každý večer a aj v najkrutejšej zime sadol do auta a urobil aj 50 km, aby odslúžil omšu tam, kde bol nedostatok kazateľov. A nezabúdajme, že v horách, kde leží Bourg St. Pierre, sú cesty v zime často zľadovatené a nebezpečné. V lete Alphonse zbieral liečivé bylinky, staral sa o svoju záhradu a varil, lebo kuchárku mal k dispozícii len veľmi zriedka. Preto mu moja žena Monique počas návštev vždy navarila. Alphonse mal pivnicu, plnú fliaš dobrého vína. S priateľmi si na nich rád pochutnával. Jedna z jeho záster pre kuchynské práce niesla francúzsky nápis „chez Papi il y‘a du bon vin et c‘est gratuit“. V preklade niečo ako „u otecka máš dobré víno a k tomu ešte aj zadarmo“. Ale vo francúzštine sa to aj rýmuje. Alphonse bol aj napriek svojmu veku stále športovcom telom aj dušou. Každý rok sa zúčastňoval na medzinárodných majstrovstvách farárov (aj evanjelickí farári boli pripustení!) v behu na lyžiach a v obrovskom slalome. Náš priateľ sa na tieto preteky starostlivo pripravoval a trénoval. A to aj vo veku nad 80 rokov. Preteky vždy vyhral. Povedal nám aj prečo. Lebo žiaden farár v jeho veku už nepretekal, takže bol vo svojej kategórii jediným štartujúcim. Na lyžiarske túry chodil vždy s dlhými a staromódnymi lyžami, takzvanými špáradlami alebo špagetami. Pred dvoma rokmi sme ho presvedčili, že sa musí zmodernizovať. S Monique sme mu kúpili viazanie Fritschi a darovali moderné lyžiarske topánky. Priatelia mu kúpili nové, kratšie carvingové lyže. To by ste videli ako sa Alphonse s týmto materiálom zlepšil! Krútil zatáčky ako mladý chlapec. Klobúk dolu!

Každý rok v júni sme s ním na lyžiach chodievali na Mont Fourchon, kopec skoro 3000 metrov vysoký. Na vrchole sme si vždy dali aperitív, skvelé walliské biele víno Fendant. Po návrate z túry špagety v priesmyku v krčme „U Feliceho“, po slovensky U Felixa. S červeným vínom. Raz sa Alphonse spýtal priateľa nášho syna, ktorý sa rád pozeral na dno pohára, či má rád alkohol. Ten sa priznal že áno. „Musíš sa stať farárom“, povedal mu Alphonse.

Na jednej z našich spoločných lyžiarskych túr, ktorá končila v doline Combe de l’A,na dlhom prechode cez 4 sedlá sme sa po poslednom stupáku zastavili. Náš priateľ farár začal filozofovať. Povedal nám že keď sa pánu Bohu tyká, môžeme aj my tykať jemu, teda Alphonsovi (Hneď som si spomenul, že pánu Bohu tykám, len keď bohujem). Bol s nami aj náš trinásťročný syn, ktorý bol takto automaticky do tykania zahrnutý. Po ukončení túry sme v záhradnej reštaurácii jednej krčmy oslavovali krásny deň pri poháriku bieleho vína. Keďže naše auto bolo zaparkované vo vzdialenosti asi 20 kilometrov, Alphonse kontaktoval jedného zo svojich kolegov, aby nám poslúžil ako šofér. Ten o chvíľu prišiel a ukázal sa ako človek netrpezlivý, bez charizmy, nepríjemný a nezhovorčivý. Od pohárika nás vyhnal s poznámkou, že nemá čas a s vyhrážaním, že ak okamžite neukončíme naše popíjanie, môžeme si hľadať iného šoféra. Večer som Alphonsovi povedal, že s takýmito farármi sa prázdne kostoly určite nenaplnia. Dal mi za pravdu. 

V zimnej sezóne 2007-8 sme u Alphonsa strávili presne 40 dní. Už niekoľko rokov sme bývali ako osobní priatelia v jednej izbe, ktorá sa nachádzala priamo v jeho byte. Mali sme s Alphonsom spoločnú kuchyňu, v ktorej sme strávili veľa spoločných hodín. Reč sa obyčajne krútila okolo všeobecných tém, skoro nikdy okolo náboženstva. Tak sa stalo nemysliteľnou skutočnosťou, že klasický a skoro konzervatívny katolícky farár bol dobrým priateľom ateistického manželského páru Luczyovcov. Naposledy dokonca vyhlásil že izba, ktorú nám prenajíma, je „našou“ izbou, kde máme domovské právo.

Alphonse bol a ostane pre mňa nezabudnuteľným. Štedrosť a pohostinnosť voči svojim blížnym, ale hlavne k takým, ktorí nič nevlastnia, bola príslovečná. V celom mojom živote som nestretol takého človeka.

V jeho kuchyni sa raz zišlo okolo 15 ľudí. Po pohostení sa diskutovalo a smialo až hlboko do noci. Hostia odišli. Ostali sme s mojou manželkou Monique sami v kuchyni. Podlaha bola zasvinená a mokrá (bolo to v zime, ľudia nanosili sneh na topánkach), všade plno špinavého riadu a prázdnych fliaš. Bolo na nás, aby sme sa postarali o poriadok. Pri tom som si dovolil povedať Alphonsovi (medzi štyrmi očami) nasledujúcu poznámku: „Dnes chápem, prečo sa farári nesmú ženiť.“ „Prečo?“, opýtal sa ma nechápavo. „“Lebo keby si mal ženu“, odpovedal som, „už dávno by nás všetkých odtiaľto vyhodila“.

Pri každej našej návšteve sme mu doniesli fľašu dobrého vína. „Nenoste mi víno“, povedal nám, „ja mám dosť fliaš v pivnici. Ak sa pominiem, vypijú ho iní“ (myslel tým svojich kolegov).

A naozaj, jedného dňa musel Alphonse pre náhle a vážne zdravotné problémy definitívne faru opustiť. Nikdy sa tam už nevrátil.

Krátko potom som mal príležitosť posledný raz navštíviť opustený dom. Nahliadol som do pivnice a našiel som ju prázdnu. Ani v tomto sa náš Alphonse nemýlil. Kolegovia boli smädní.

Alphonse našiel miesto odpočinku v doline, v meste Martigny, v domove dôchodcov. Pri každej príležitosti sme ho navštevovali, pospomínali sme staré časy a vypili sme si pohárik walliského vína. 

24. mája 2011 nás Alphonse opustil definitívne. Ak večný život existuje, tak si ho teraz užíva plnými dúškami. Bol vo Wallise (Valais po francúzsky) veľmi populárnou a váženou, skoro nenahraditeľnou osobnosťou. Povedal nám raz: „Keď už nebudem na tomto svete, o faru v Bourg St. Pierre sa bude starať niekto iný. Dúfam že tam budete naďalej chodiť“. Moja odpoveď bola: „Ty si dušou tejto fary. Keď sa pominieš, táto budova bude pre mňa len hŕbou kameňa a betónu. Bez duše“. Tak sa aj stalo, do fary sme sa už nikdy nevrátili. Budovu kongregácia sprivatizovala, nového farára nenašli (Wallis je prevažne katolícky kanton, pobožných je veľa, farárom sa však nechce stať nikto). Noví nájomníci sú nevľúdni. Mamonári. Bývalá duša tohto miesta je vo večnosti. Ale jeho POSOLSTVO ostalo.

Alexander Luczy 17.11.2012