Jano Banko sa lúči

Jano Banko - horský tulák, ako sám sebe hovoril. Všestranný športovec, ktorý mal nadovšetko rád zážitky a pohyb v prírode. Po našom: správny vetroplach. Ale aj vzácny človek, kamarát, dlhoročný "exilový dopisovateľ" Vetroplachmagazínu. Skončil svoju celoživotnú cestu medzi Banskou Bystricou a Mníchovom, medzi Fatrami, Tatrami a Alpami po 81 rokoch (24.3.1937 - 23.5.2018). Aj svoj posledný výlet do milovaných hôr si naplánoval štýlovo: 30. júna 2018 sa jeho popol vzniesol nad lúkami vo švajčiarskych Alpách. Necháme ho preto, aby sa s nami rozlúčil tiež tak po svojom, bez zbytočného pátosu, vlastnými slovami:

Ako chceš žiť, rozhoduješ z veľkej časti sám. Že musíš mať určitú životnú filozofiu a stáť za ňou na 100%, to je tiež jasné. Rozhodnúť sa, čomu dáš prednosť. Chcel som vidieť svet, ale z takej perspektívy, čo sa mne páčila. Vydržal som mnoho kritiky, lebo veľa ľudí ma nevedelo pochopiť. Že som pre moje šťastie nehľadal len lezenie a pretekanie, ale som hľadal aj horskú prírodu a príjemné posedenie na alpských chatách. Ako sa povie, nemusí byť vždy len kaviár. Stálo to všetko veľa peňazí, takže nezanechávam za sebou žiadne poklady. Že mám tolerantnú ženu, ktorá mi to všetko dovolila, to je tiež jasné, inak by to nebolo možné.

Ako bystrický beťár a bývalý športovec využívam môj nárok na niekoľko filozofických úvah o živote, ale neberte ich príliš vážne. Dávať rozumy nemám v pláne, politika už ukázala, že to nemá význam. Ale nedá mi nevyužiť takú platformu, akou je Vetroplach magazín. O živote v starobe len toľko: ako to príde, tak to treba zhltnúť. Pohľad dozadu je už pre mňa dlhší ako dopredu, ale to, čo som zachytil popri športe, boli pekné zážitky. Majú svoju ozvenu aj v tom, že som rýchlo zistil, ako šport ovplyvňuje charakter človeka. Voľakedy som šport považoval za pomôcku ku zdravému životnému štýlu. Profesionálny šport bol pre mňa cirkus za peniaze. Zásadne som teda šport delil na morálny a nemorálny a teda navzájom neporovnateľný. Počas života som ale pohľad zmenil, nie som v myslení ortodoxný. Nové vedomosti o politike a jej vplyve na šport mi otvárali nové horizonty. Profesionalizmus či amaterizmus? Na profesionalizácii by nebolo nič zlé, keby nemorálnosť niektorých profíkov neviedla aj ku kriminalite. Popri profišporte sa ale etablovalo nesmierne veľa amatérskych podujatí, ktoré sa starajú o prežitie športovej industrie. V tomto smere je šport na celom svete vítaný a ja som rád, že som tu mohol trochu pomôcť.

Ale šport má aj iný rozmer – robia sa pri ňom chyby, ktoré môžu byť fatálne. Tak to bolo aj u mňa, keď mi odletela lyža na Veľkej cene Demänovských jaskýň. Smeroval som po páde rovno do lesa – pekné zelené stromy, aspoň to a koniec? Ale načo sú doktori? Ide sa ďalej. Ďalší môj zážitok v tomto smere bol pád v stene Čierneho štítu. Ako som letel, bol som vo vlastnom kine, prebehol mi pred očami celý život. Narazil som do steny nohami - tú ktorá opuchla som zafačoval a doliezli sme. Začínam rozmýšľať: sakra, tieto športy ma naozaj zabijú... No keď si raz v tom, je to ako droga, ide sa ďalej. Samozrejme pri športe sa mi odtrhol v ľavej predsieni srdca jeden úpon, v poslednom momente ma dostali na chirurgiu. Tak mám titánovú chlopňu a defibrilátor, medzitým aj titánový kĺb v nohe. Ďalšia vec nedávno: kvôli veľkým dávkam liekov mi odišli ľadviny až tak, že mi voda zaplavila celé telo, totálny kolaps. Odvtedy každý druhý deň šesť hodín na dialýze. Perspektíva žiadna, toto už je doživotné.

Dávam si otázky, aký význam má ešte takýto život. Samozrejme, v duchu žijem z minulosti, aj čarbanie článkov pre Vetroplacha mi pomáha prežiť druhý raz to, čo už bolo. Toto ale nie sú rady pre posledné dni, len nové poznatky z tejto etapy života. Dávam to na verejnosť, lebo normálne to už nikto nerobí. Keď už asi piaty raz stojím pred odchodom, celkom tesne, ale som ešte tu, aj keď bez interesu na živote. Tento stav sa dá dosiahnuť len tak, že smrť trénuješ. Oporu nemám žiadnu, nie som veriaci, takže môj posledný let bude do Švajčiarska, kde môj popol skončí v Alpách.

Toto všetko zanechávam len ako spomienku na jedného dopisovateľa Vetroplachu, ktorý po osemdesiatke prestáva s telesnou aj duševnou aktivitou. Aby sa nemuselo hádať, kto to bol ten Jano, čo občas mátal na Vetroplachu. Takto sa lúčim s mojimi čitateľmi, ktorí si dúfam s radosťou prečítali moje historky a tiež dúfam, že dostanem dobrého nasledovníka.

Váš doteraz čarbajúci

Jano Banko