Martin Šperka: jeden z roztrúsených Bystričanov.

Banská Bystrica bola niekedy pupočnou šnúrou zimných športov, ale aj vysokohorských turistov, ktorí boli organizovaní v KSTL. V tomto klube boli organizované všetky horské športy - aj horolezci. Neskoršie vznikol čisto horolezecký klub IAMES a tieto dva kluby sa logicky spojili v záujme ďalšej spolupráce.

Aby si nikto nemýlil osoby (Šperkovci sú roztrúsení po Slovensku), teraz bude reč o Martinovi Šperkovi, rodenom bystričanovi, a nie o Petrovi Šperkovi, ktorý tragicky zahynul v Himalájach pri podlom prepade salafistov. Peter Šperka bol ale Martinov blízky príbuzný. Je to zaujímavé, hrabať sa v biografiách športovcov, objaví sa tam mnoho vecí, ktoré si človek inak nevšimne. Napríklad objavíme takú maličkosť, že horolezeckému športu na vyššej úrovni sa venuje veľké množstvo vysokoškolských študentov. Dalo by sa povedať, že vysoké školy poskytujú dobré podmienky pre tento šport. Pravda je ale skôr taká, že títo chlapci sa na univerzitách imatrikulujú už ako hotoví lezci. Organizujú sa na školách sami a kluby Slávie z toho profitujú. Horolezectvo potrebuje aktérov zo všetkých spoločenských vrstiev, lebo tento šport na vyššej úrovni je technicky, organizačne aj spoločensky veľmi náročný a vedenie expedícií do zahraničia potrebuje schopných, inteligentných, rečovo a technicky vyspelých ľudí. Len samotné lezenie nie je kľúčom k úspechu.

Že tu spomínam Martina je len príklad, ako ostane jeden športovec celý život verný svojmu vyvolenému športu. Martin sa narodil 26.11.1945 prakticky hneď do prírody, lebo jeho otec bol lesník. Sotva stál na nohách, už sa zoznamoval s prírodou, a keď mal 10 rokov, tak zbadal, že tam treba dávať aj pozor. Na lyžiarskej túre si zlomil nohu a otec ho niesol 10km na chrbte do horárne. Ostali mu spomienky na zošívané svaly a sadru na nohe. Martin býval pod Urpínom, tak v lete plával preteky na Sokolskej plavárni a v zime to mal kúsok k výťahu na Urpín. Pobehal s otcom aj s kamarátmi svahy Veľkej Fatry, Nízkych Tatier aj Kremnických vrchov. Partia sa skladala z chlapcov ako on: Ľudo Záhor zvaný Gazda (chatár na Zbojníckej chate), Vlado Tatarka, bratia Sobotovci, Galba, Matušík, aj Zdeno Zibrín sa objavil na lyžovačke. Martin sa učil vzdorovať námahe a mať rešpekt pred horami. Aj zlé zážitky musel spracovať, keď sa dozvedel, že dvaja kamaráti zamrzli pri výstupe na Krížnu. Že tento šport má aj nepríjemné stránky, musel zistiť pri pretekoch na Roháčoch, keď tam zahynuli dvaja skialpinisti a museli ich dole zvážať na kanadských saniach. Aj keď sa kamarát z klubu zabil na Velických Granátoch, musel zistiť, že to náladu žiadnemu lezcovi nedvihne.

V máji 1963 sa v jeho športovom repertoári objavilo už aj lezenie, keď ho bratranec Dušan Slivka vzal do Žarnovickej doliny liezť na Orliu vežu, ktorá sa stala jeho prvovýstupom. V tom istom roku vstúpil do lezeckého klubu Lokomotíva a stal sa aj členom Jamesu. Organizovali lezenie na cvičných skalách na Králikoch, v Jakube, na Kaľamárke. Boli tam aj ďalší, ako Ondro Kramár, Gipsy Tatarka, Ivan Matušík, Edo Záhor, Dušan Slivka... Na ich prvý THT James sa dobre pamätá, boli tam okrem neho v partii Tatarka, Záhor, Pivka, Habodász a Šándory (Pipasík). Martin len závidel zdravým, mal vtedy dolámanú ruku.

1965: Martin skončil priemyslovku, ďalšia etapa viedla do Prahy, kde sa imatrikuloval na ČVUT, hral za fakultu vodné pólo a sem-tam išiel liezť a lyžovať. Tam sa zoznámil s Juditou Csáderovou, študentkou fotografie na FAMU. Táto známosť vyvrcholila manželstvom.

Prahu opustil Martin v roku 1970 s inžinierskym titulom, padol do rúk výskumného ústavu v Žiline, ale prácu organizoval z Bratislavy. Tam aj vstúpil do oddielu JAMES, odkiaľ celá partia chodila liezť na Sološnicu a neďaleký Pajštún. Jeho partnerom sa stal Palo Braier, s ktorým sa spojil na lane a spravili spolu pekné výstupy na Matterhorn, Monte Rosu, v okolí Zermattu. Martin mal veľa spolulezcov: známe mená ako Jožo Just, Silvo Tatarko, Miro Belica, Zolo Demján, Peter Valovič, Ivan Fiala, Paľo Minár a ďalší.

Na celkom vážny šport nemal Martin času, preto ostal sedieť na 1. výkonnostnej triede a majstra športu nedosiahol. Jeho profesia mu to nedovolila. Medzi rokmi 1972 a 1991 pracoval na Akadémii vied, do čoho spadá aj jeho študijný pobyt v USA a získanie titulu PhD. vo výpočtovej technike. V roku 1996 sa habilitoval na docenta. Dlhý čas bežalo to kupovanie rozumu, ale od docentúry už začal rozum aj predávať a to mu dovolilo nájsť si trocha času aj na šport.

Popri pracovnom zaťažení sa Martin venuje výstupom na alpské vrcholy ľahšími cestami, má rád ferraty, ľahšie túry v Himalájach, fotografuje a píše odborné články o fotografii. Jeho najobľúbenejší pohyb na horách je ale na lyžiach. Nechýba pri skialpe, bol aj tandem Peter Šperka a Martin Šperka. Peter Šperka bol aj trénerom slovenskej reprezentácie. Bol aj spolu so slovenským „skialpovým guru“ Stanom Melekom pri skialpe na Kriváň. Skialpinizmus je spojený s menom Šperka.

Šport a povinnosti jedného vedca sa veľmi neznášajú, tak Martina v roku 2008 zase povinnosti katapultujú na miesto dekana Paneurópskej fakulty informatiky a ako to býva, má šéf najmenej času. Ostáva mu trocha času na obľúbené fotografovanie, veď predsa učil aj na STU princípy digitálnej fotografie. To sa mu stalo aj osudné, keď si na Memoriáli Vlada Tatarku 2010 zlomil nohu. Sem-tam ostane čas na výbeh do hôr, tak z Blavy rýchlo do Rakúska na Rax alebo Schneeberg. Sú na to traja: Vlado Launer, Jano Psotka a Martin.

Martin sa túlal po horách v rôznych končinách sveta, tu je nejaký výber: Poľsko, Rakúsko, Bulharsko, Slovinsko, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Andora, Portugalsko, Rusko, Turecko, Kirgizsko, Nepál, Tadžikistan, Pakistan, Maroko, Tanzánia, Argentína, Bolívia, Mexiko, Veľká Británia, USA.

Niektoré hory, ktoré tam navštívil: Aconcagua, Popocatepetl, Fanské hory, Chang Tengri, Kaukaz, Rila, Mt. Blanc, Kilimanjaro, Vysoké Taury, Ťan Šan, Sierra Madre, Atlas, Rocky Mountains, Pyreneje, Himaláje, Karakoram, Kackar, Cordillera Real, Dolomity, Appalače a niekoľko štvortisícoviek aj na lyžiach. No, pre jedného vedca, ktorý nemá čas, pekná paleta.

Spomínam si tu ako insider na kamaráta, ktorý si popri enormnom časovom zaťažení našiel aj cestičky na jeho hory, ktoré ho fascinujú naďalej, aj vo vysokom veku.

Jano Banko