Nika Čorbová: ako sa hyperaktívna geografka špičkovou triatlonistkou stala

Je jedným z dôkazov, že u nás „na východe“ predsa len niečo a niekto je. Aj keď „basecamp“ má už dlhšie v Bratislave, kde má predsa len asi lepšie možnosti ako doma. Nika Čorbová, jedna z našich súčasných najúspešnejších triatlonistiek. Venuje sa hlavne dlhším tratiam, ale titul majsterky Slovenska má doma aj zo šprinttriatlonu, medaily zbiera aj v cyklistickej časovke alebo v duatlone. O jej potenciáli hovorí aj fakt, že v rámci športovej prípravy spolupracovala alebo spolupracuje s niektorými špičkovými trénermi, a to nielen s našimi, domácimi. Ale to nižšie sama prezradí. Ktorá bežkyňa „nešpecialistka“ u nás dokáže dať napríklad desinu na ceste za 35 minút? Napriek tomu ona a jej podobní „športoví mimozemšťania“ nemajú u nás na ružiach ustlané, musia sa poriadne snažiť, aby svoj potenciál mohli zúročiť. A to svojimi výkonmi udivuje už pár rokov. Medzi jej najnovšie „výčiny“ patrí napríklad titul majsterky Slovenska v polmaratóne (1:21,39, Bratislava, 5.9.2021), a najmä STRIEBORNÁ medaila z MAJSTROVSTIEV SVETA v dlhom duatlone (7:21,13, Zofingen, Švajčiarsko, 19.9.2021). Preto by sme ju chceli aspoň takouto formou predstaviť, a tým ju trochu podporiť, aby sa jej meno dostalo viac do povedomia - a možno aj k tým, ktorí by jej mohli pomôcť ešte úspešnejšie napredovať a reprezentovať Slovensko. Takže:

Čau Nika, tak na úvod prosím ťa povedz, ako si sa dostala ku športovaniu? Ťahali ťa vaši z domu od bábik nasilu, alebo si od malička bola taká tá „motorová myš“?

Ahoooj,  mňa museli skôr spútavať – nemali to so mnou ľahké, bola som poriadne neposedná a vždy som niečo vymýšľala :-)  Šport mi skôr  zakazovali - nechceli, aby som takto športovala. Často som na školské súťaže chodila „na tajňáša“. Možno aj preto sa k tomu celému takto staviam. O to viac túžim pretekať, športovať, víťaziť, lebo zakázané chutí najlepšie :-)

A ako som sa ku športu dostala? Ja som sa tak narodila, odjakživa som si žila svoj sen, že budem športovkyňa, len som ešte nevedela, v akej disciplíne :-)

Koľkými športami si si v detstve prešla? Viacerými ako iné neposedné detiská, alebo si zakotvila pri lyžovaní hneď od začiatku?

Skúšala som všetko možné aj nemožné - lyžovala som takmer celé detstvo (sezónu čo sezónu som si vydupávala, prosila rodičov rok čo rok, že chcem pokračovať).  Popri tom som hrala futbal, jazdila na bicykli, korčuliach, skateboarde, behala som, plávala, hrávala hokej, florbal, chodila na letecko-modelársky, na ryby, veľmi som chcela jazdiť na koni (to mi vôbec neprešlo, až v dospelosti som si to splnila) atď... Ja jednoducho pohyb milujem, k životu potrebujem...

A čo ťa od lyžovania a tých iných športov odviedlo k poriadnemu behaniu?

Behávať som začala, keď som žila v Rakúsku – vo Filzmoose. V zime som učila lyžovať, v lete som pracovala v hoteli ako Kinderbetreuerin, a práve v tom hoteli to všetko začalo. „Objavila” som tam fitko a behací pás. Najprv som pomerne dlho behávala len tam, neskôr blik – nebehaj dnu, poď von do prírody. A tam som to celé pochopila. Presúvať sa rýchlejšie lesom, po ceste, štrku a spoznávať, objavovať, to vo mne vzbudilo krásne pocity, to čo som hľadala toľké roky, som našla... Beh je krásny, prirodzený pohyb, kedy má možnosť človek spoznať rôzne kúty nášho sveta rýchlejšie ako chôdzou, pomalšie ako bicyklom - tak akurát, aby človek stihol naplno nasať celú tu energiu okolia.

Každopádne dosť zmena, od rýchlosti a výbušnosti k vytrvalosti. Ako si dokázala preškoliť svoje svalové vlákna? A aké boli tvoje prvé bežecké pocity?

Ako? Neviem, podľa mňa nepotrebovala som nejako extra nič preškoľovať. Výbušnosť odjakživa chýbala, aj teraz chýba a beh mi je prirodzenejší ako samotné lyžovanie.

A pocity? Najkrajšie :-)

Ako si vôbec prišla na nápad prihlásiť sa na stokilometrový trailový beh len tak? Pre väčšinu ľudí je to poriadna výzva, podporená predošlým tréningom a postupným zvyšovaním záťaže...

Všetko to vzniklo tak, že som sa pôvodne prihlásila na Mondsee polmaratón, lenže kvôli silným záplavám ho v deň pretekov zrušili. Započula som to v rádiu cestou na preteky. Bola som sklamaná, smutná, veľmi som sa na svoj prvý polmaratón tešila. A tak ujo Google raď! A ako si tak listujem, klikám, vyskočil mi ultramaratón Mozart 100. Bola to pre mňa veľká výzva a moja zvedavosť spôsobila, že som sa na ten beh prihlásila. Chcela som vedieť, koľko moje telo zvládne kilometrov. Rátala som, že tak 30. Čo mi nevyšlo, lebo som odbehla celé preteky – 100 km, a k tomu som ešte aj vyhrala.

No a čo si si pomyslela, keď si tú Mozartovu stovku vyhrala a ešte si im tam spáchala ženský traťový rekord?

Nechápala som, neverila, veľmi som sa tešila a zároveň som bola milo prekvapená, že limity môjho tela sú oveľa ďalej, ako som si myslela. A veľmi sa mi to páčilo, takéto niečo, bolo to krásne a celé preteky, celá zábava mi zbehla až príliš rýchlo. Až neskôr som pomyslela na to, že ako asi ďalší deň prežijem v práci :-) Keď som totiž na to išla, nikomu som nič nepovedala, ani rodine, všetko až po pretekoch – som sa priznala, čo som spáchala.

Keď už si tak dobre začala s ultrabehaním, prečo teda si nakoniec skončila pri triatlone? Odkedy ťa k nemu viac ťahalo?

...lebo táto trojkombinácia je nádherná, krásna :-)

A celé to vlastne začalo tak, že som nemohla behávať kvôli zraneniu, ale bicyklovať áno. A keď som sa ako - tak dala do poriadku, kamoš ma zavolal, že sa u nich organizuje triatlon, nech prídem. Tak som si požičala neoprén (najprv som si ho obliekla naopak), vysvetlili mi pravidlá a išla som na to. A bol to zážitok, ktorý som si povedala, že si určite chcem zopakovať ešte niekedy.

Ty si kvôli športu vlastne študovala jeden odbor, ale na troch školách. Prečo vlastne, ak to nie je tajné? Boli v tom aj lepšie podmienky pre tréning, že si sa postupne posúvala z východu na západ?

Áno, učiteľstvo telesnej výchovy a geografie :-)

Najprv v Prešove – po 2. ročník, ale kvôli operácii som musela prerušiť štúdium. Plán bol na rok, ale keď som už bola ok, odišla som do Rakúska učiť lyžovať. Po zime som sa chcela vrátiť, ale dostala som zaujímavú prácu v hoteli ako Kinderbetreuerin, tak som ostala ešte v lete a potom ešte a ešte, až z toho boli dva roky. A bol čas sa vrátiť, kvôli dokončeniu štúdia.

Do Prešova som ísť už nechcela. Vybrala som si BB, kvôli možnostiam na šport, a najmä kvôli prírode. Tam som študovala dva roky. Lenže osud to zariadil tak, že ma začal trénovať tréner z Bratislavy a ja som vlastne 1,5 roka dochádzala pravidelne do BA. A preto som na magisterské štúdium odišla do BA, len preto. Mne sa v BB páčilo najviac, ale tak neustále dochádzanie bolo veľmi únavné a ja som nechcela zmeniť trénera a ani tréningovú skupinu.

Na výške sa ešte dobre trénuje a preteká, ale ako si to riešila, keď si skončila školu a musela ísť do práce? Mala si už nejaké „klubové“ alebo sponzorské zázemie? To je mimochodom aj tvoja prvá možnosť poďakovať tu niekomu, kto ti pomáhal, tak neváhaj :-)

Tak je to samozrejme iné, ale všetko sa dá, ak sa chce a človek má cieľ, vôľu, chuť. Na vysokej škole predsa sa dalo skôr dať do úsporného režimu, keď som bola unavená, v práci ťažšie.

A celý problém práca vs profitrénovanie je regenerácia. Po tréningoch sa naháňam rýchlo do práce a z práce zase na tréning... A niekedy si prajem trošku viac kľudu, voľna, oddychu, lebo občas fakt nevládzem.  

A zázemie + klub? Určite áno – veľa mi pomáhala a pomáha rodina a všetci moji blízki (veď oni vedia, ktorí to sú), môj predošlý, ale najmä súčasný klub HERE to WIN TEAM, tréneri – bývalí aj súčasná trénerka, firmy ako Cepsports, Dirtydog, Royal swimming club, On cloud, Kamiprofit, Aone nutrition, v minulosti Maxsport, Klub 3nity, s ktorým môžem kedykoľvek trénovať (môj je v ČR), Xbionic sphere Šamorín a všetci priatelia, ktorí vo mňa veria – to je najväčšia podpora – priatelia a rodina! A na koniec úplný som si nechala človeka, ktorý mi v krátkom čase zmenil život, ukázal mi, aký je krásny a dodáva mi nekonečnú energiu – ďakujem ti!

No dobre, a teraz keď pracuješ a zároveň športuješ, ako zvládaš „profesionálne športovať v amatérskych podmienkach“?

...zvládam :-) lebo chcem a to čo robím, zbožňujem.

S kým spolupracuješ momentálne? Profík športovec nepotrebuje len vôľu, ale aj trénera, regeneráciu, možno niekoho na motiváciu, keď sa nedarí...

Trénerka - z Trisutto Caroline Steffen – tzv. Xena, plus plavecký tréner Rasťo Bielik, rege – mám dvoch veľmi šikovných masérov v BA + roller a masážnu pištoľ a niekoho na motiváciu? Tej mám dostatok, ale najväčšou oporou mi je Martin a moja maminka.

Ako je to so zázemím pre tréning? Kde plávaš, kade beháš a jazdíš, kde sa z toho spamätávaš?

Plávam kde sa dá, kde je miesto, kde nie je veľmi plný bazén. V Bratislave najmä, doma na východe keď som, musím viac improvizovať, nie sú také možnosti na plávanie. Konkrétny bazén však nemám – podľa možností skrátka...  Sem tam, ak mi trénerka napíše plavko so skupinou, tak chodím s Rasťom Bielikom a tréningovou skupinou masters ráno do Centrálu – Golemu. Ale najviac trénujem sama. A nielen plávanie, ale aj všetko ostatné.

Bike – Rakúsko, Záhorie, Karpaty, hrádza, veľmi veľa som ale na trenažéri (na Zwifte), na valcoch. Občas chodievam s dvoma skupinkami – buď wlrm – hovorím tomu na raňajky naokolo. Stretávame sa utorky, štvrtky o šiestej ráno, zajazdíme 40-50 km a ideme na croasant a kávu. Alebo ešte chodím s dievčatami z Čiernej stredy. Rada s oboma chodievam – skvelé partičky a pre mňa aj socializácia.

Beh – všade, kde si zmyslím, kde mi napadne, úplne. Behať sa dá prakticky všade :-)

Triatlon má tri disciplíny. Priznaj, aké je tvoje poradie podľa obľúbenosti?

Kedysi by som povedala jednoznačne bežecká časť... Ale to bolo v mojich začiatkoch. Teraz už rozumiem, čo triatlon je - neskladá sa z troch disciplín, ale je to jeden celistvý šport a ja ho tak, ako je, zbožňujem. Všetko na ňom ma baví :-)

Vzhľadom na svoju športovú minulosť výborne plávaš, ako si sa dokázala v takom „plavecky neskorom“ veku tak výrazne zlepšiť? Čomu / komu za to vďačíš? A čo ďalej – vidíš u seba ešte progres?

Najprv Gabovi Baranovi, môjmu prvému plaveckému trénerovi, pretože ma „zresetoval” a naučil plaveckému štýlu, ideál pre triatlon. Bol na mňa tvrdý a naučil ma, že ak chcem vedieť plávať, musím na sebe tvrdo pracovať. Veľmi sa mi páčili jeho tréningové metódy - on nechváli zbytočne, keď realita je iná, ale povie ti pravdu, na rovinu, ako to robíš na figu. A mňa presne takéto posúva ďalej a o to viac sa snažím a ma to motivuje.

Po roku ma posunul k jeho bývalému zverencovi „Plecimu“ Rasťovi Bielikovi, ktorý je pre mňa ďalší skvelý plavecký tréner a veľa ma naučil, pomohol a aj ma učí. Hoci teraz plávam minimálne s mojou tréningovou skupinou alebo s ním, pretože takmer všetky tréningy trénujem sama (Trisutto). Ale keď ma či už moja bývalá alebo súčasná trénerka pustí na tréning s nimi – veľmi sa teším.

Posledné asi tri roky trénujem s Trisutto a ich metóda je jasná – búšiť, búšiť a búšiť dookola, až raz sa to prelomí a plávanie je zrazu easy a podstatne sa zlepší. Tréningy typu 30x100, 20x200, 10x400, vždy s packami a piškótou – taká klasika :-) Zo začiatku to bolo pre mňa skutočne hard, ale teraz pohodaaa.

Takže treba len vytrvať, stojí to veľa hodín, záberov v bazéne, ale ten zlom vie prísť a aj z neplavca sa vie stať celkom ok plavec :-)

A zlepšenie? Ešte je tohoooo – určite sa dá posunúť... Hrubá stavba už je, a teraz treba začať hladiť a robiť fasádu.

Poďme k bicyklu: čím ťa nadchýna, čo ťa na ňom najviac baví?

Všetko – za krátku dobu vieš veľa vidieť, spoznať, preskúmať a ešte k tomu tá rýchlosť – zbožňujem... A serpentíny, či už hore alebo dole – bomba.

Vybehneš niekedy aj na horskom bajku? Aj nejaké krostriatlony na spestrenie alebo cyklomaratónik občas?

Nemám vlastný mtb bike, ale teraz som mala dlhšie od jedného kamoša požičaný a v rámci zmeny, vyvenčenia sa, som chodievala občas.

Chodievala som aj to – preteky na mtb biku – cross tria, dua som tiež bola a aj mtb preteky, ale teraz už nie, nechodím, nie som dostatočne vyjazdená a tá technika mi chýba. Je to pre mňa zbytočné riziko, že sa dolámem, lebo ja na pretekoch vypínam pud strachu, opatrnosti a idem čo to dá. A preto radšej nejdem na to, na čo nemám :-)

Pri tréningu behu čo máš najradšej? Ráno? Večer? Tempá? Terén? A musíš sa niekedy aj nútiť vybehnúť? Priznaj dáku pikošku :-)

Hmmm, určite radšej ráno ako večer. Po celom dni som unavená, nohy vychodené a beh už je taký otupený. Tiež večer – intervaly – zle pre spánok.

A ja mám rada všetko – aj asfalt, aj les, aj dráhu, aj bežecký pás, aj tempá, aj voľný beh, aj intervaly. Ja si neviem vybrať jedno :-) Všetko má niečo do seba, všetko vedieť behať je ideál, každá zmena je  dobrá.

Opäť spomeniem Trisutto – majú fakt cool tréningové metódy, aj čo sa behu týka. Úplne iné ako to, čo som behávala, kým som s nimi začala trénovať... Úplne. A vyhovuje mi to :-)

Odpoveď na to, či sa nútim niekedy vybehnúť – áno, ak mám ísť beh večer (bajk mi nevadí), alebo ak mám silnú únavu, vtedy bojujem. Ale nebýva to často.

Keď to poskladáme dokopy, je z toho triatlon a triatlon je poriadna drina, keď sa robí naplno. Ako najradšej regeneruješ a čo najradšej robíš, keď potrebuješ trénovanie a pretekanie pustiť z hlavy?

Čo? Som v práci :-) , v škole, tam triatlon rýchlo vypustím z hlavy (len neviem, či je to to, čo robím najradšej, ale psssst).

A rege – prechádzky, sauna, otužovanie, masáž.

Ktoré preteky ti najviac „prirástli k srdcu“, že by si sa tam vracala každý rok? A nemusí to byť len triatlon :-)

Oravaman, Challenge Davos, Challenge Gran Canaria, Alpe d‘Huez tria, Powerman Zofingen a veľmi sa mi páči Slovakman v Piešťanoch (rodinná atmosféra) – ešte som ho celý nešla, ale viackrát som tam bola, či už ako štafetárka alebo dobrovoľníčka. A ešte jedny preteky – Attack triatlon je krásny.

A keď už sme pri tom, ktoré preteky máš niekde zapísané ako taký sen do budúcnosti?

Tohto roku som si prvý splnila – Powerman Zofingen a Triathlon Alpe d’Huez. A potom mám ešte tri sny – Konu, Norsemana a Badwater Ultramaraton.

Poď trošku zafilozofovať :-) Makáš, drieš, potom odpretekáš, oddýchneš si a zase dookola. Načo je vlastne šport dobrý? Kde vidíš jeho hlavný význam?

...pretože šport rozvíja telo aj ducha (psychickú aj fyzickú stránku)

…pretože vďaka športu som spoznala veľa nových ľudí, krajín, veľa zažila, prežila

…pretože šport je krásny - pohyb, voľnosť

…pretože ja osobne som sa taká narodila a bez pohybu ako by som ani nebola.

...pretože tá drina stojí za to a baví ma to :-)

Okrem športu sa venuješ aj deťom. Ako a kde? Čo konkrétne sa im snažíš odovzdať?

Učím na strednej škole – Obchodnej akadémii v BA a príležitostne trénujem deti.

Trénujem – atletiku, lyžovanie, cyklistiku.

Snažím sa im ukázať krásu pohybu, športu – aby ich šport bavil a neznechucoval sa im... Cez hru, zábavu. A že ak je človek vytrvalý a ide si za svojím cieľom, príde do neho úspešne – len musí byť trpezlivý a pracovať na sebe, lebo zadarmo to nie je :-)

A na záver: čo by si potrebovala do budúcnosti ty sama, aby si sa mohla posúvať dopredu?

Nič, ja som spokojná, rada, všetko tak ako je, posúvam sa... Mám krásny život a ku šťastiu mi nič nechýba, len ostaňme zdraví :-)

Tak za nás Vetroplachov (a asi aj za všetkých, čo si toto prečítali) ti želáme, aby si dosiahla ciele, ktoré si si dala. Nech sa ti zranenia a iné potvory vyhýbajú, medaily nech sa ti hromadia a hlavne nech ťa šport (a život všeobecne) poriadne baví, tak ako si to tu párkrát spomenula! A ďakujeme ti aj za ochotu, že si sa s nami podelila o kúsok svojho sveta :-)

A ešte na úplný koniec: všetky fotky sú Nikinej stránky na Facebooku , ale titulku si nakreslila ona sama. No motorová myš je to poriadna, čo si budeme hovoriť :-)))