Rozhovor s vetroplachom: Rado Harach

Ďalšia ultratrailová a diaľkoplazecká sezóna sa začala (prvá slovenská akcia - Kysucká stovka bola priamo na MDŽ). Toto odvetvie masochizmu je na Slovensku na vzostupe, isto nás znovu čaká posúvanie osobných hraníc a prepisovanie traťových a účastníckych rekordov... A kopa zážitkov, ktoré nebudú všetky pozitívne, ale hlavne nech sú intenzívne že? :-) Za každou možnosťou „organizovane sa zničiť“ na našich lesných, poľných aj iných chodníkoch je ale poriadna hromada nadšenia organizátorov týchto podujatí. Pritom dvoj- až trojdňový maratón pobehovania okolo samotných pretekov, ktorý vnímajú samotní účastníci, je len tou pomyselnou „čerešničkou na torte“, ktorou ale zďaleka akcia pre organizátorov nezačína ani nekončí. Ozaj nie je umenie „odklusať si stovku“ za 10-11 hodín, ale odmakať si na nej mesiace a potom ešte vo finále pár nocí nespať :-))) Preto sme sa porozprávali s jedným „vetroplachom“, ktorý má na Slovensku asi najviac na svedomí dnešný rast popularity diaľkových terénnych behov a pochodov a má asi najviac skúseností s ich (kvalitnou) organizáciou.

Rado, v prvom rade vďaka za tvoj čas a za ochotu podeliť sa o názory a myšlienky. Na úvod hádam prezraď, ako si sa k masochizmu s názvom „ultratrail“ dostal?

K diaľkovým pochodom som sa dostal cez turistiku, ktorej som sa vo väčšej miere začal venovať počas vysokej školy. O diaľkových pochodoch som vtedy nevedel takmer nič, o horskom alebo terénnom ultrabehu ani nehovoriac. Tie informácie sa začali postupne zbierať až s organizovaním NTS.

Ktoré podujatie bolo tvoje prvé a čo sa ti vybaví pri spomienke?

Ak myslíš prvé podujatie, ktorého som zúčastnil, tak je to samozrejme Trnavská stovka. Čo sa mi hneď zapáčilo, bola atmosféra na pochode, kde človek za deň spoznal množstvo rovnako „naladených“ ľudí. Išiel som len vyskúšať, ale nakoniec som s partiou skúsených stovkárov prišiel do Brezovej a napriek únave bolo až do konca veselo.
Ak sa však pýtaš na prvé podujatie, na ktorom som sa podieľal ako organizátor, tak to bola Nízkotatranská stíhačka v roku 2009. Dnes sa mi pri spomienke na NTS 2009 ako prvé vybavia spevy z telgártskeho kostola a miestne tetky v krojoch, ktoré podfarbovali štart nultého ročníka (vtedy sa ešte štartovalo od kostola).

Čo ťa na tom spočiatku lákalo?

Dať ľuďom možnosť zážitku zo 100 km diaľkového pochodu, podľa možnosti na novej trase v rámci organizovaného podujatia.

A čo vidíš na tom masochizme dnes?

Každý nový ročník je pre mňa výzvou na zlepšenie, príležitosť naučiť sa niečo nové, získať nové skúsenosti a spoznať nových ľudí. Ten posun dopredu - a to v rámci celej slovenskej scény - je to, čo sa mi páči.

Diaľkové pochody sú tu už desiatky rokov, ale v posledných rokoch akoby nadobúdali na popularite, čím to je?

Netrúfam si pomenovať nejakú jednoznačnú príčinu. Diaľkové pochody tu boli dlhé roky, no tento výrazný vzostup počtu podujatí a záujmu o ne prišiel až v posledných zhruba piatich rokoch, pričom odvtedy počty štartujúcich ľudí každoročne rastú. Stačí si porovnať počet podujatí s trasou nad 100 km v roku 2007 (4) a v roku 2013 (15). Nové akcie sa konajú väčšinou v pohoriach, kde predtým stovky neboli, takže je za tým pravdepodobne aj možnosť spoznávania nových miest a trás. Svoje určite robí dobrá dostupnosť informácií na internete - webové stránky a sociálne siete umožňujú zdieľať a získať informácie o organizovaných podujatiach, ako aj o zážitkoch z nich neporovnateľne lepšie ako v minulosti. Vďaka tomu sa darí podujatia oveľa lepšie spropagovať nielen pred akciou, ale aj výstupmi vo forme reportáží, fotiek alebo videí, ktoré sú viditeľné pre oveľa širší okruh ľudí. Organizačná úroveň nových podujatí sa takisto zvyšuje, každý sa snaží o čo najlepšie zabezpečenie svojej akciez hľadiska služieb pre účastníkov, zázemia alebo občerstvenia. To robí akcie atraktívnejšími. Tých príčin je ale určite ešte viac.

Nemáš dojem, že čoraz viac účastníkov si tie pochody skúša odbehnúť?

Myslím, že to súvisí so stúpajúcou výkonnosťou a skúsenosťami ľudí z diaľkových pochodov a behov spolu s množstvom informácií, ktoré sa o horskom ultrabehu šíria na internete. S rastúcim počtom podujatí, ktoré sa konajú v dostupnej vzdialenosti, ľudia na Slovensku majú možnosť absolvovať počas roka oveľa viac stoviek, ako to bolo napríklad pred rokom 2008. A skupina tých, ktorí od diaľkovej turistiky prechádzajú na beh, alebo sa horskému ultrabehu venujú, sa jednoznačne rozširuje. Nás samozrejme teší, že sa na každom podujatí objavujú nové tváre a rekordy trás sa nanovo prepisujú zatiaľ s každým novým ročníkom.

Sledoval si diaľkoplazeckú scénu u nás a vonku aj v „predstíhačkovej“ ére? 

Ako som už spomenul, pred NTS som vedel akurát o malokarpatských diaľkových pochodoch, Rudohorskej a Lazovej stovke. Zahraničné pochody vrátane tých českých, kam dnes jazdí množstvo slovenských účastníkov, som vtedy vôbec neregistroval.

Ako vznikol nápad zorganizovať Stíhačku?

Nápad zorganizovať turisticko-bežecké preteky dvojčlenných družstiev celým hlavným hrebeňom Nízkych Tatier sa zrodil niekedy koncom roka 2008 v Turistickom klube Filozof, spočiatku sme to však brali nie príliš vážne. Keď sme však tento nápad spomenuli o čosi neskôr Ľubovi z Hikingu a členom klubu VHT Marmota, myšlienka sa im zapáčila, a tak vznikla spolupráca, ktorá vyústila do organizácie nultého ročníka Nízkotatranskej stíhačky v roku 2009. Nápad si ľudí získal predovšetkým vďaka tímovému duchu, keďže diaľkové pochody – pokiaľ nám bolo známe – sa šli individuálne. O ultratraile sme vtedy ešte vôbec nehovorili, podujatie bolo pretekmi dvojčlenných družstiev vo VHT. Tomu zodpovedal aj podiel bežcov na štarte.

Pobral si nejaké inšpirácie pri organizovaní Stíhačky aj prostredníctvom účasti na zahraničných podujatiach tohto typu?

Nultý ročník NTS sme organizovali (a to doslova) „na zelenej lúke“, skúsenosti s organizovaním akcii neboli žiadne a skúsenosti s účasťou boli naozaj iba z domácich diaľkových pochodov. Všetko sa robilo od začiatku a cestou postupného vylepšovania. Tak to je vlastne dodnes.

Ale ty nie si len „otcom“ Stíhačky, máš toho viac na svedomí...

Chcel by som sa vyhnúť tomu jednotnému číslu, pretože žiadnu z akcii nerobím sám. Je za tým množstvo ľudí, ktorí sa podieľajú na príprave, zhromažďovaní materiálu, doprave, ale predovšetkým na samotnom priebehu stoviek. Každému, kto sa zapojí a pomôže, patrí rovnaká zásluha.
Okrem NTS máme spolu s kamarátmi spoluorganizátormi a dobrovoľníkmi na rováši aj Ponitriansku stovku a podujatie 100 km Javorníkmi, okrem nich sme stihli minulý rok spáchať ešte aj ľahko recesistickú akciu Ultra Trail du Prešporok (UTP). A kratšie trasy pribúdajú aj tento rok, akurát tieto pochody/behy sa robia v menej organizovanom duchu - skôr sú to stretnutia priateľov s možnosťou otvorenej účasti.

Prečo tých podujatí vlastne robíš tak veľa? 

Niekomu je veľa, niekomu málo... Podujatia pribudli postupne.
Ponitrianska stovka vznikla v roku 2011, keď bolo jasné, že 2. ročník NTS sa už nezadržateľne mení na horský ultrabeh. Boli kvôli tomu aj nejaké tie výčitky zo strany turistov, tak som sa poohliadol po možnosti, kde by sa dal urobiť turistický diaľkový pochod, pričom malo ísť o pohorie, kde sa vtedy žiadny nekonal. Voľba padla na Ponitriansku magistrálu s jedinou farbou značky, peknou prírodou a dobrou dostupnosťou.
Javorníky pribudli o rok neskôr, je to pekná trasa v krásnom prostredí, aj keď to účastníci nultého „monzúnového“ ročníka mohli vnímať inak ;-) Lákala ma predovšetkým úsekom po hlavnom hrebeni a lazmi smerom na Čadcu, pričom aj lesno-lúčny úsek od Považskej Bystrice po Hornú Marikovú ponúka pekné výhľady a výšľapy.
No a UTP, to bolo podujatie, ktoré patrí do kategórie „haluze“. Ako najlepšie osláviť narodeniny, keď nie organizáciou diaľkového pochodu a behu v Bratislave a blízkych lesoch ? :-)

Podujatia, ktoré organizuješ: kam by si chcel, aby sa posunuli v budúcnosti?

Na NTS, Ponitrianskej stovke a 100 km Javorníkmi ideme cestou postupných vylepšení, či už ide o celkovú organizáciu, zabezpečenie, občerstvenie, alebo napríklad aj ceny. Nie sme profesionáli, takže u nás ide o snahu dosiahnuť čo najlepšiu úroveň podujatia pri prijateľnom štartovnom a s dostupným množstvom spoluorganizátorov a dobrovoľníkov. A v rámci dostupných možností, samozrejme. Nie vždy sa všetko na sto percent vydarí, z chýb sa snažíme poučiť a v ďalších ročníkoch sa ich vyvarovať.

Nízkotatranská stíhačka v tej forme, ako funguje dnes, je v dohľadnej dobe nemenná. Samozrejme, že ak by sa naskytla možnosť, ako situáciu okolo limitov účasti vyriešiť, potešilo by nás to. Na NTS sa teda snažíme každý rok priniesť niečo nové v zabezpečení podujatia.

Inak ale budúcnosť na viac rokov dopredu neplánujem, ideme od ročníka k ročníku.

Máš niektoré z tých 4 tvojich „detí“ (myslel som P100, J100, NTS a UTP) špeciálne radšej? 

Každé z nich je niečím zvláštne a nerád by som jedno preferoval.

Neplánuješ rodinku tvojich podujatí ešte rozšíriť, napríklad do ďalšieho ročného obdobia?

Problémom nie sú trasy, možnosti na Slovensku sú ešte stále dosť široké. No kalendár podujatí na samotnom Slovensku už začína byť celkom slušne zaplnený. Robiť dve stovkárske podujatia na Slovensku týždeň po sebe alebo nebodaj v ten istý víkend je podľa mňa škoda. A momentálne už musíme brať ohľad nielen na Slovensko, ale aj na české, poľské a maďarské podujatia.

Čo webová stránka „svk ultratrail“, ktorej si tiež otcom - aké máš s ňou zámery? 

Stránka vznikla za účelom poskytovania informácií o dianí (nielen) na Slovensku. Je to miesto, kde zhromažďujem základné informácie o existujúcich diaľkových pochodoch a behoch na Slovensku, takže človek si môže ľahko vyhľadať to, čo by ho zaujímalo. Okrem tejto funkcie kalendára som však chcel, aby stránka priniesla aj niečo viac. Preto sa tam objavujú rozhovory s účastníkmi aj organizátormi podujatí, reportáže, výsledky a ďalší materiál. Bol by som rád, ak by ľudia sami prichádzali so svojimi zážitkami z pochodov a behov vo forme fotiek či reportáží, tie zatiaľ pribúdajú iba pozvoľna.

Ale ty nie si len „diaľkobežec“, prezradíš niečo na seba aj z iných tvojich záujmov?

Za diaľkobežca som sa nikdy nepovažoval, ani som ním nikdy nebol. Vzhľadom na následky športového zranenia som rád, že sa môžem chôdzou, občas „hopsoklusom“ (tento nový termín sa mi mimoriadne páči :-) ) prejsť na kratších trasách do 50km. Snáď to však tento rok vydá už aj na stovku...
Okrem turistiky, diaľkových pochodov a občasného lezenia sa venujem ľudovej hudbe, hrám v ľudových muzikách. Sem-tam si však stihnem zabúchať aj na africké djembé.

To ako všetko stíhaš? Nejaká rodina, frajerka, pes, hypotéka... prichádzajú vôbec do úvahy? :-)

Zatiaľ to ešte zvládam, aj keď niekedy to vyžaduje kompromisy.

Okrem toľkého organizovania, chystáš sa aj ty vyraziť na nejaký ultratrail v novej sezóne?

Najbližšie sa ideme prejsť (podaktorí prebehnúť) na 44 km trasu v Javorníkoch a Bielych Karpatoch okolím Púchova (pozn.: odohralo sa 2.marca). Zo stoviek by som v apríli rád nakukol k Slavovi na jeho Lazovku.

Kde vidíš sám seba tak o 10-15 rokov? 

Na takéto dlhé „vzdialenosti“ neplánujem... Dúfam však, že v cieli UTMB pred Kilianom ;-)

Niečo na záver?

Ostáva už len pozdrav všetkým diaľkových turistom a bežcom, teším sa na stretnutie s mnohými z vás na štartoch v lete a na jeseň.

Ďakujeme za  rozhovor a držíme palce! A želáme veľa sily, chuti a nápadov smerom k úspešnej realizácii tvojich myšlienok!

Ďakujem.