Slovenský rukopis v SV stene Piz Badile

V roku 2006 vyšla kniha Piz Badile – katedrála zo žuly, ktorú napísali Marco Volken a Giuseppe Miotti a ktorá  zachytáva históriu alpinizmu na jednom z najznámejších alpských vrcholov, ležiacich na hranici medzi Švajčiarskom a Talianskom. Hlavne jeho SV stena patrí medzi vyhlásené severné steny v Alpách. Horolezeckú históriu na Piz Badile písali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia významne aj slovenskí a českí horolezci. Autori publikácie vysoko hodnotia náš prínos lezeniu na Badile a konštatujú, že práve československí lezci priniesli do jeho stien novú kvalitu a prevažne voľné lezenie, ktoré bolo ich hlavným cieľom. Táto kniha sa dostala do rúk nášho agilného dopisovateľa Jana Banka z Mníchova, ktorý nám poslal nasledovný článok:

Moderné časy

Málo veľkých stien v Alpách má takú alpinistickú minulosť ako severovýchodná stena Piz Badile. Divoký západ. Desaťročia zabudnuté steny zažívajú znovuzrodenie. Otvoril sa východ. Ten skok od skobovaného technického a umelého lezenia k voľnému lezeniu bol na Badile v prvom rade prezentovaný dvojicou zo Slovenska: Igorom Kollerom a Andrejom Belicom.

Leto 1975

V údolí Bondasca sa objaví skupina asi 20 slovenských horolezcov. Ich cieľom je opakovanie ťažkých ciest a možno aj viac. Nakoniec z toho bol 10-dňový kemp s vynikajúcimi výsledkami. Vyliezli Anglickú cestu, Žehličku na Gemelli, prvé opakovanie Kasper - Pfeiler na Cengalo, otvorili novú cestu v severovýchodnej stene Gemelli, preliezli niekoľko hrán na Fuori a viacero Cassinových ciest.

K účastníkom patril aj vtedy na západe neznámy lezec Igor Koler (ročník 1952). Spolu s partnerom Andrejom Belicom si dali za cieľ východnú stenu, vľavo od Anglickej cesty, kde im jedna trhlina dávala nádej na úspech. V dňoch 1. a 2. augusta vyliezli nádhernú novú cestu. No nebolo to celkom zadarmo. Použili tu novú techniku lezenia – liezli totiž čisto, prísne podľa moderných pravidiel, len na pár metroch použili skoby na postup. Odvtedy sa začali meniť hodnotenia vylezených ciest. Táto nová cesta na Badile je prvá, lezená týmto štýlom. Kto by si pomyslel, že čerstvý vietor príde akurát zo zaprášeného východu. Len jedno ostáva po starom: táto cesta je pomenovaná len Belica – Koller route alebo Slowaken route.

Revolucionár z východu

Igor Koller začal svoju alpinistickú kariéru vo Vysokých Tatrách, kde spravil viac ako 140 prvovýstupov v lete a asi 30 v zime. Okrem toho má aj nové výstupy na pieskovcových skalách v Čechách. V rokoch 1974 – 1977 bol členom československého reprezentačného družstva. Igor patril  v 70. a 80. rokoch k najaktívnejším československým horolezcom. Bol úspešný aj v pretekoch v lezení a najlepším pretekárom v boulderingu..

V Alpách bola jeho prvou novou cestou „Via Slovakia“ na Marmolade v roku 1973 a hneď nasledovali ďalšie. Len na Piz Badile má Koller so spolulezcami štyri nové cesty: už spomínaný prvovýstup z roku 1975,  v roku 1978 cesty „Bielym pásom“ a „Cesta kvetov“ so Standom Šilhánom a nakoniec v roku 1980 novú cestu „Badiletto“. Na Piz Cengalo spravili v roku 1978 novú líniu v severnej stene. Na Petit Dru sa im podaril prvý zimný priestup extrémnej klasiky „Hemming - Robbins“. V roku 1981 otvorila dvojica Koller – Schustr novú cestu na Marmolade – len s klasickými prostriedkami, bez nitov. Legendárnu „Cestu cez rybu“ - 37 lanových dĺžok za VII/A3, vtedy najťažšiu cestu v celých Alpách. Prví druholezci "Ryby" potvrdili túto obtiažnosť. Táto cesta sa hneď stala legendárnou a je považovaná za novú kvalitu v extrémnom horolezectve v Alpách. Igor potom spravil s Rudom Tefelnerom v roku 1988 ešte aj druhé voľné prelezenie "Ryby" s obtiažnosťou až do IX-. Marmolada sa stala Igorovým druhým domovom. Otvoril tu so spolulezcami za 18 rokov 13 nových ciest, ako napríklad Via Italia (1985), Veľký traverz (1986), Cesta holubov (1986), Via Fram, La mama, Viva Gorbi (všetky 1991), Priateľ Feo (1988), Millenium (1999). K vrcholom 90. rokov patria aj Igorove prvovýstupy na Sass Maor východnou stenou (1992), na Pico Luigi Amedeo (1994), prvé voľné prelezenie cesty Feri Ultra a nová cesta na Denti del Granito (obe za VIII-). Potom na Monte Qualido prvé voľné prelezenie cesty Il Paradiso puo attendere (1995, 20 dĺžok lana za IX) a prvovýstup cestou "Možno áno, možno nie" (1996).

Igor vyliezol kvalitné cesty aj vo vyšších nadmorských výškach. V Pamíre v roku 1977 spravil so spolulezcami prvovýstup východnou stenou na Štít maršála Žukova s následným traverzom na Pik Lenina (7134 m). V indických Himalájach v roku 2002 otvorili novú cestu „Ostrý nôž tolerancie“ na Castle Peak (prvovýstup stenou bez dosiahnutia vrcholu). V roku 2004 prišli pod ešte neprelezenú líniu v SV stene Shipton Spire (5900 m), ale cestu dokončili až v roku 2005. 21 lanových dĺžok za VIII/A3, WI 5, vo výške takmer 6000 metrov. Pri pokuse o dolezenie na vrchol Americkou cestou im chýbalo asi 70 metrov.

Igor v roku 1990 skončil s prácou stavebného inžiniera a venuje sa alpskému žurnalizmu a fotografii. Je stálym spolupracovníkom rôznych národných a medzinárodných magazínov a odborných časopisov. Od roku 2000 bol hlavným sekretárom slovenského horolezeckého spolku JAMES a od roku 2011 je jeho predsedom.

K napísaným faktom pridáme aj priebeh jedného z Igorových výstupov: Nová cesta na Piz Badile v roku 1975.

Bivak pod stenou v noci pred prvovýstupom. A s ním aj prianie, aby ostalo pekné počasie. Andrej a ja ležíme pod severnou stenou Piz Badile, kde chceme otvoriť jednu novú cestu, a ja dúfam, že počasie bude zlé. Mám na to jednoduché vysvetlenie: je mi zle od žalúdka, celý deň som nič nejedol, do seba nedostanem ani čaj a keď vidím salámu, je mi zle. Cestou na Soria Hütte som sa musel len utešovať, že to bude lepšie. Najlepšie bude, keď to nejako prespím. Ale tá noc mi nič nepomohla a je krásne počasie.

Napriek tomu sa rozhodneme, že nastúpime do steny. Kým sa Andrej s jeho ťažkým ruksakom blíži ku kuloáru, spravím si trochu ovsenej kaše a hneď mi je lepšie. Ruksaky máme veľmi ťažké – množstvo materiálu, oblečenia a jedenia na 4 – 5 dní. Máme málo skúseností s týmto druhom lezenia, tak sme si nechali poradiť od kamarátov, ktorí už také niečo liezli v Yosemitoch.

Sme na začiatku kuloáru, zatiaľ nepadajú skaly, tak ideme. Naše veci máme zbalené v hokejovom vaku, ktorý po snehu doťahujeme hore. Je to ťažšie, ako sme očakávali, musíme vystupovať hore a naraz aj ťahať. Konečne dosiahneme skalu. Deň sa blíži ku koncu a ja hľadám nejaké miesto na bivak. Ale až po troch lanových dĺžkach nachádzam vhodnú šikmú hranu. Je tu aj voda, ale až po dobrodružnom zlaňovaní, ktoré by som nerád opakoval. Varíme množstvo jedla, aby sme doplnili naše rezervy energie. No a zajtra je tiež deň. Spacáky sú na noc nenahraditeľné.

Ráno robíme najprv poriadok. Všetko do vaku a na seba lezecké vybavenie. Ja musím niekde zohnať vodu, nie je jej tu veľa a nedá sa priamo do fľaše naplniť. Spomínam si na Poldovu radu: tenkú šnúrku do tečúcej vody, cez ňu potečie voda do fľašky.

Začíname liezť dosť neskoro. Dve šikmé lanové dĺžky nie sú ťažké, ale vak nám robí problémy. Ten ťahať hore na lane je veľmi namáhavé. Dosiahneme previs, kde vlastne začína to ťažké lezenie. Uvažujeme, či predsa nepoužijeme vŕtané háky. Skala je síce pevná, ale s odlamujúcimi sa šupinami. Andrej ale robí svoju prácu dobre, skúša to s klemmkeilom a ide to. Tvrdé lezenie! Andrej lezie trochu šikmo a nájde štand. Ja doliezam a zbieram všetky skoby. Potom začíname ťahať hore našu sviňu, ale po troch metroch ostáva visieť zaseknutá. Ani všetkými silami ju nepohneme. Sme úplne hotoví. Nakoniec ju skúšame ťahať trochu nabok a konečne sa pohne.

Akonáhle začnem liezť, začínam sa cítiť dobre. Ostré strmé pukliny, šupiny na trenie, cez úzku strechu a nad tým prekrásna trhlina a jedna krásna hrana, to ma všetko čaká. Zatiaľ ide všetko bez hákovania. Stena je teraz menej strmá, tak lezieme na trenie. Ani nebadáme ako čas beží, ale na severe sa zbierajú ťažké mraky. Vyzerá to na búrku. A búrky v Bergeli nie sú sranda.

Hecujem Andreja do tempa, aby sme sa mohli ísť usadiť pod náš pláštik. Cesta začína byť ľahšia a my pozorujeme, ako dážď padá na okolité kopce. Je päť hodín a my ostávame bivakovať. Akurát keď zavesíme spacie siete a ponad obe natiahneme plášť, začne pršať. Dážď chvalabohu nie je veľmi silný a aj blesky sa nad nami zľutujú. Myslíme na možnosti úteku z tejto situácie. Dnes sa nebude dať zlaňovať a čo keď začne snežiť? V snehu je tu nemožné liezť ďalej. Stojíme na mieste, kde sa križujeme s Corti route. Ale ani to by nebola žiadna prechádzka. Budeme čakať do zajtra, pri solídnom počasí by sme to museli dotiahnuť až na hranu.

Znižujeme váhu jedla, máme ho so sebou na týždeň. Dáme si pražskú šunku a salámu, syr a jablkový mušt. Pijeme koľko sa dá. Dážď naraz ustáva. Pre Andreja nie je žiadny problém vliezť do spacáku a do siete, ale ja si neviem ani predstaviť ako sa tam dostanem. Neviem, či mám držať spacák, aby nevypadol, alebo aby sme obaja nevypadli von. Nakoniec som nejako dnu, spacák napoly otvorený, ale je to lepšie ako prestáť celú noc v rebríkoch. Netrpezlivo čakáme, lebo o 21. hodine máme dostať signál z tábora. Tri krátke svetelné signály. My máme odpovedať tak isto. A očakávaný signál pre zlé počasie. Snehové mraky sú už nad nami. Je to dobrý pocit, keď o nás vedia, kde sme. Nakoniec zaspávam a vidím slnko cez mraky.

Ráno prichádza a my musíme rýchlo jednať, je zima a počasie nás aj naďalej ohrozuje. Nechávame jednu dózu v špáre, na mieste s nápisom Czechoslowakia, vylejeme štyri litre vody, aby sme boli ľahší. Niekoľko dĺžok je jednoduchých, ale tá strecha nad nami je vyššia, ako sme čakali. Naša trhlina je kolmá a rastú tu krásne žlté kvety. A práve tu musíme nasadiť široké americké háky, inak nie je technické lezenie potrebné. Ideme pomerne rýchlo. Andrej použije kliny, dotiahne to pod prvý previs a s pomocou blokantov, ktoré nám starší kamarát Milan požičal, to ide rýchlo hore. Vyberám pomôcky, ktoré Andrej v stene nechal. Ako sedím v mojej sedačke, zbadám Andrejov starý trik. Koniec otvorenej smyčky s jedným uzlom cez stenu dole spustený. Ja tvrdím, že sa to isto niekde zachytí, ale klapne to.

Naša nálada skáče hore – dolu ako barometer. Dole? Nie, už nezabíjam čas takýmito myšlienkami. Desať metrov pomocného lana nechávame na mieste. Leziem jednu dĺžku ďalej a pritom sa moje lano zachytí do odstrihnutej šlingy. To nie je pravda! Na to treba nervy, aby sa človek nezbláznil. A to nie je koniec, ťahanie svine je tiež mimoriadne ťažké. Čas nám uteká a my robíme také hlúpe chyby. Ale máme aspoň krásny výhľad na trhlinu, ktorá vedie k centrálnej streche.

Andrej nasadzuje kliny a veľké vklínence a bojuje po klasickej línii hore. Robí to výborne a vylezie až na strechu. Zažívame príjemné prekvapenie: tá konečná stena nie je až taká monolitná, ako sme to zdola videli. Skala je excelentná a naša trhlina ide ďalej až na hranu.

Pár metrov ľahké lezenie, potom tri metre na hákoch. Tá štrbina začína byť širšia, nerozmýšľam a leziem to klasicky hneď ďalej. Naraz začnú byť tie kanty okrúhle a musím bojovať. Prichádzam na miesto, kde môžem zabiť jednu skobu. Zdola počujem krik: koniec lana! Teda štand, ale taký, ktorý je len na statickú záťaž, výpad by neudržal. Asi sa to nečíta dobre, že kým ja upevňujem uzly, Andrej na tom už lezie hore. Za normálnych okolností by to tu bolo krásne lezenie, ale v našom stave únavy to môžeme len málo prežívať. Našim cieľom je byť hore tak rýchlo, ako sa len dá.

Naraz Andrej zhora kričí „Hurá, som hore na hrane!“ Trocha uľahčenia, ale potom starosti kvôli tomu lieviku. Niekoľko ťažkých trikov a Andrej, sviňa a ja stojíme na silno padajúcej hrane na snehu. Popri fantasticky formovanej hrane dosahujú dve čierne mátohy pri posledných lúčoch slnka ich vysnívaný vrchol.

Pakujeme náš výstroj do ruksakov, môj je zasa mimoriadne ťažký. On ničí moju poslednú telesnú stabilitu, ale aj psychiku. Leziem len s pocitom zúfalstva. Ďalej je tu nestabilný kameň, suť, voda a snehové polia, a naraz jeden schod. Nerozmýšľame dlho. Zlaniť a ešte jeden bivak. Čo nás ruší je fakt, že nedosiahneme svetelnými signálmi do nášho tábora.

No hej, sme tu, prestáli sme to bez nejakej materiálnej škody a my sa tiež zregenerujeme. Je čierna noc, hviezdy nad nami a Mliečna cesta a padajúce hviezdičky. Šťastie, spokojnosť a prosba, aby počasie ešte vydržalo. Ráno je prekrásne, slnko svieti a Andrej ma budí na raňajky. Spravil čaj, neviem si nič lepšie predstaviť. Potom ešte 15 minút na vrchol, potriasame si rukami. Znovu to boli neuveriteľné skúsenosti a kúsok sebapoznania.

Ale ešte nie je koniec. Kto z Piz Badile na taliansku stranu zostupoval a ten Bondogletscher s ťažkým ruksakom v poludňajšom čase zažil, ten vie, že je to zvláštna kapitola. Ale konečne po piatich dňoch  vidíme z morény naše stany. Ešte desať minút a potom sú tu už priatelia, čaj a nohy namočené v studenej vode.

Marko Volken (Zürich), Igor Koller (JAMES)

preklad z nemčiny Jano Banko

(Tento článok zachytávajúci kapitolu pôsobenia slovenských lezcov v Alpách vyšiel v nemčine. Za jeho preloženie do slovenčiny vďačíme Janovi Bankovi žijúcemu v Mníchove, neúnavnému propagátorovi slovenského lezenia a pisateľovi článkov približujúcich jeho históriu.  M.B.)