Tatranská „Haute Route“ - cez sedlá

sobota 16. apríla 2005

  „V 60. rokoch sa pod Tatrami zoskupilo niekoľko prívržencov lyžiarskych túr, takto sa výlety do zasnežených hôr stali aj vecou mladých. Používali sme väčšinou lyže dlhé 215 cm s viazaním Marker a "langrímeny" s fixnou pätou. Preto bolo výhodnejšie lyže niesť na pleciach a nie pohybovať s nimi na nohách. Tulenie pasy na trhu neboli a tak sme používali ako náhradu konopné popruhy "nejako" pripevnene na sklznici. Konečne sme si zo starých drevených lyží odpílením ich zadnej časti vyrobili krátke lyže. Takto vybavení, ma raz napadlo podniknúť tatranskú Haute route…”
 
... takto píše Šaňo Luczy na webe hory.sk. Našťastie sme o štyridsať rokov pokroku vo výstroji ďalej. V duchu robím poklonu prvým pionierom v non-stop prechode sediel zo Zeleného plesa na Popradské. Dva roky si robíme chúťky na ten náš prechod. Kombinácia snehu, priateľov, kondičky, politickej vôle a počasia je tento víkend dobrá. V sobotu sa rozcvičíme na Končistej a v nedeľu za tmy vyrážame do Zlomísk – v opačnom garde ako Luczyovci pred bezmála pol storočím.
 
...Dvaja z nás použili krátke lyže, ostatní sme mali lyže jednotne samozrejme 215 cm dlhé. Pri výstupe sme mali kožene lyžiarske topánky v batohu a vibramky s mačkami na nohách. Prezúvali sme sa na každom sedle. Ja som bol mimoriadne hrdý na moje kovové lyže Kästle-Abfahrt, ktoré mali zodpovedajúcu "kovovú" váhu.
 
Fu. Neuveriteľné. Prekontrolujeme si naše Diamíry a superľahké lyžiarky, uľavene si vydýchnem nad novými pásmi.
 
„Slovo Haute route je francúzskeho pôvodu a znamená vo volnom preklade niečo ako "výškový prechod" alebo "cesta vo výšinách". V Alpách existujú rozlične takéto etapové prechody, najznámejší z nich je prechod zo Chamonix vo Francuzsku do Saas Fee vo Švajčiarsku...“
 
My pôjdeme z Popradského plesa cez Železnú bránu, prehlasujeme Maťa na Gerlachovské spády a Prielom miesto Litvorového a Studeného sedla, prehupneme sa cez Priečne a smotanu zlížeme na Baraňom sedle.
 
5:00; 1495 m.n.m – pán údržbár z chaty nám odomkol včas. Východ slnka nás chytá na Ľadovom plese, na sedle č.1 sme krátko po siedmej. Železná brána je výrazné sedlo medzi Východným Štítom a Snežnými Kopami, vo výške 2255 mnm. S Vanduškou schádzame prvé metre zo sedla na mačkách, lyže obúvame na štartovacej plošinke asi 15 m pod sedlom. Je tvrdo a od včerajsích lyžiarov sú narobené hrče. Dole je pekný hladký tvrdý firn. Nad zaľadnenými prahmi Gerlachovských spádov prezúvame do mačiek. Matej ide prvý a hlási sneh. Ivan sa ešte neprezul, a pekne ich prelyžuje. My ostatní si lyže obujeme až pod ľadmi. Pár oblúkov a traverzujeme lavíništiami do Litvorovej doliny. Raňajkujeme a znovu obliekame lyže do pásov.
 
Pri výstupe od Litvorového k Zamrznutému plesu Vanduške podkĺzne pás. Šmýka sa a Ivan ju obetavo zastaví – aj za cenu toho, že mu ujde lyža až nazad k plesu. Vybavujem si v hlave rozprávanie pánov Luczyho aj Šperku – aj im sa pri ich prvých prechodoch stalo niečo podobné – ujdené paličky, opätovné výstupy... Možno je to rituál. Dodržali sme ho teda aj my. Pod Prielomom meníme pásy za mačky – dnes posledný krát sme v takom tvrdom teréne. Na Prielome, známom sedle medzi Veľkou Studenou dolinou a Zmrznutou kotlinkou, sme po desiatej. Sme vo výške 2288 mnm. Tento zjazd je vychutnávací – mierny sklon a odmäknutý sneh. Prechod zo severu na juh je citeľný.
 
Oddychujeme asi hodinku na Zbojníckej chate. Počasie využíva príležitosť keď na neho nikto nedáva pozor a kazí sa. Po Širokú vežu ideme vo vetre, hmle a daždi. Máme šťastie a netrvá to dlho. Už výstup na Priečne sedlo (2352 mnm) je len v neškodnej oblačnosti.
 
Čaká nás asi najstrmší zjazd dnešného dňa. Matej chce využiť vercajk čo si pre istotu nesie so sebou a robí z lyží a repšnúry asi dvadsať metrový fix. Využijeme ho na dievčenský zostup – horné metre zosunieme po hranách. Sneh je mäkký, fajný – stačí sa odhodlať k prvému oblúku a ide to. Nad Térynkou nám už z uší tečú endorfíny potokom – moje najmilšie hormóny štastia ma úplne pohodovo prenesú cez záverečný výšľap. Už sa nám netreba nikam ponáhľať, vychutnávame si náš cieľ, ktorý je na dosah – Baranie sedlo.
 
Sme 2392 metrov vysoko, na poslednom a najvyššom sedle s najkrajším a najdlhším zjazdom až na Bielu Vodu. Matejovi to nestačí a pripisuje si ku včerajšej Končistej a Vysokej a dnešným štyrom sedlám ešte ďalší vrchol – Baranie rohy. Zjazd k Brnčálke nemá chybu – firn je mäkký a uhladený. Takisto nemá chybu ani naša údolná podpora – na Bielej Vode nás čakajú a vezú späť k autu na Štrbské pleso.
 
Nastúpali sme okolo 2350 a zlyžovali 2920 metrov. Sme na seba až absurdne hrdé a večer v Limbe naše twingovské chválenkárske reči neberú konca. Akeď si potom opäť čítam na horách-es-ká:
 
„Tatranská Haute Route sa v žiadnom ohľade nemusí v alpskej konkurencii hanbiť a technickými ťažkosťami sa vyrovná Alpám. Strmé a úzke tatranské žľaby vyžadujú celého lyžiara. Alpskí horskí vodcovia poznajú tatranské lyžiarske možnosti a cenia ich. Názor na vysokohorské lyžovanie sa medzitým opravil, teraz je oprávnene považované za kráľovnu horských športov.“
 
tak sa aj ja cítim ako kráľovná.
 
Marta