Ultra Koruna Banskej Bystrice

Kto by na hory chodil, keď už sú po korone krčmy otvorené? ...som si tak povedal a vymyslel som si, že obehnem aspoň zopár krčiem okolo BB, keď už sa teda rysuje pekný víkend, prvý júnový. Podporovať miestnu ekonomiku treba. Aby som toho ale nenabehal príliš veľa, musel som medzi krčmami využiť kadejaké skratky. Že niekedy vedú aj horou, s tým som sa proste musel zmieriť. Zhodou okolností tie skratky idú cez väčšinu najvýraznejších kopcov okolo Bystrice. Taká horská koruna na hlave kráľovského mesta. Keď už mám tú korunu rodnej hrudy turčianskej ( TU ), nech mám obídenú aj tú pracovnú hrudu bystrickú. Ten plán sa zrodil práve počas Koruny Turca. Potom sa len občas nesmelo pripomenul, ale keď koronakríza zrušila oficiálne akcie, zapýtal sa na svet hlasnejšie. To sa prejavilo častejším uvažovaním nad mapou (mapy.hiking.sk). Vyšiel z toho taký patvar, ani nie poriadne koliečko. Na úvod mimo značiek, takisto ku koncu medzi sedlom Príslopy a Hrochoťou. Fialová čiara ukazuje kade som išiel reálne, tá fialová bodkovaná (pred Hrochoťou) kade som chcel ísť, nebyť vypnutého mozgu. Čiže pekne po poradí Panský diel, Laskomer, Suchý vrch, Skalka, Vyhnátová, Flochová, Krížna, Zvolen, Prašivá, Ľubietovský Vepor, Poľana, Kozlinec, Vartovka a samozrejme symbolicky to bolo treba ukončiť na Urpíne:

Okrem čumenia do mapy profesionálna príprava spočívala najmä v závidení tým ultrášom, ktorí sa bez oficiálnych akcií nudia a zároveň trpia jasným syndrómom sebapoškodzovania. Preto vymýšľajú kadejaké zverstvá ako FKT na Ceste hrdinov SNP alebo na Rudnej magistrále a tak podobne... Ale som sa aj hecol a vytlačil som si (úsporne, obojstranne!) dve mapky z konca trasy – tú bez značiek pred Hrochoťou a tú s miestnym značením za Hrochoťou. Jasné, že to tam poznám, ale nááááhodou, kebyže... No a tri dni pred štartom mi pri nohách pristáli nové papučky od Dynafitu, zhodou okolností presne ako pred Korunou Turca. Inovovaný model sadol tiež presne, žiadne otlaky nehrozili, man in bľak môže vyraziť do akcie:

Na Španiu dolinu v sobotu po pansky autobusom, štart 14:15 podľa cestovného poriadku. To aby som sa pred koncom v teréne bez značiek vyhol noci a aby som to v pondelok nemal v práci také jednoduché. Na Španej polka Bystrice, na Šachtičkách druhá, až som si myslel, že je tam nejaká púť. Krčma otvorená tam aj tam, ale plné sú obe, to sa mi nechce, toľko čakať. Davaj hore teda – no ale zdrav sa každých 10 metrov, keď funíš do kopca. Lebo nejako veľmo funím, aj keď sa šetrím. Ale to to teplo, asi...

Polhodinka na Panský diel a kompletný prehľad o celej trase ako na dlani. Ide sa dole, poklusom sklus, strmo po modrej. Botičky držia a na prstoch netlačia, presne ako som čakal. Na lúkach pod Hrádkom sa od značky odpájam doprava a skratkou zbieham do Sásovskej doliny. Ešte som rýchly a to je moje jediné šťastie, lebo ma na piknikovej lúke skoro odchytávajú rozjarení „grilovači“. Urýchľovač zhora im účinne pomáha do nálady, ani krčmu nepotrebujú.

Cez Jakub popri kostole a už stúpam na Laskomer. A vôbec mi to nechutí. Hovorím si, že to bude tým teplom bez vetra a popoludňajším útlmom, ktorý ma vždy o takomto čase chytá. Laskomer je inak jediný kopec, cez ktorého vrchol sa nedá - kvôli veľkému areálu vysielača. Tak to aspoň ťahám popri plote. Pri zbehu do Laskomerskej doliny plaším poriadneho jeleňa – len metre od najbližších domov, sranda. Potom už „váľov“ v Podlaviciach, ktorý smädného a prehriateho nikdy nesklame. Ani tá krčma hneď vedľa ma neláka. Tankujem už plnú a cez Skubín v ústrety (dúfam, že posledným dnešným) vyhriatym lúkam stúpam pod Suchý vrch.

Tam to samozrejme tiež veľmi dobre poznám, takže sa mi darí netrafiť správnu cestu. Pred miestnymi nechcem trapošiť, že sa vrátim, tak o chvíľu už hreším hore mladinou, hľadajúc aspoň jeleniu prť. Ale okrem toho nejako ma motá a fučím zas o kúsok viac. Hmmmm... Nohy by aj išli, ale telo nemá energiu, taká celková vyčerpanosť a nevládnosť. Keď si predstavím, že by sa to malo stupňovať... Ale to ešte určite trvá ten popoludňajší útlm, inak to nesmie byť!

Na Suchom žiadna krčma (teda jedna, už dávno zavretá) - tak valím ďalej a do kopca sa už ani nepokúšam bežať. Vyzeralo by to trápne. Najmä pred mladými babami od koní, ktoré na mňa zboku nejako divne pozerajú. Aj tak som trápny. Určite.

Že sa blížim ku Králikom, počuť podľa zúrenia vyžínačov. Tankujem zas do plna, lebo až po Kráľovu studňu nebude kde a to je poriadna štreka. Dúfam len, že do tohoto potoka chatári akurát teraz nepúšťajú príliš veľa „dobrôt“. Penzión sa za krčmu neráta, tak bez prestávky strmo stúpam ku vlekom a neskôr popod mostík do Bystrického sedla. Moje obľúbené strmé výšľapy dnes bolia, a to poriadne! Necelé štyri hodiny od štartu?

Na Skalke mám výhľad znova na celé plánované kolečko. Pripájam sa vlastne na trasu mojej Koruny Turca (ktorú opustím až na Krížnej a budem teda môcť porovnávať pocity). Pred troma rokmi som si to tu ešte aj po 25 či koľkých hodinách celkom užíval, teraz po piatich kapem. V protismere idem aj vlaňajšiu Julkinu Cestu hrdinov SNP ( TU ), keď som práve tadeto išiel s ňou. Asi preto mi napadá jej skvelá myšlienka, že DNF sa dá dosiahnuť aj na akcii, ktorá nie je oficiálne organizovaná...

Až na Flochovú je to inokedy „v podstate“ rovinka, ale teraz mi to tak nepripadá. Ešte že som konečne vyššie, v lese a že dobre fučí od juhu. Aspoň motory sa neprehrievajú a zdá sa, že už to konečne pôjde. Ale dlho radosť netrvá. Na strmom zbehu z Flochovej mi zas chodí po rozume Julka a jej vlaňajšie krízové chvíle na „esenpéčke“ práve v týchto miestach. Stále mi to hlava neberie, ako sa to dá, vstať ráno totálne rozbitý a vydať sa na cestu, v ústrety ešte horším pocitom.

Na Šturci som o pol deviatej, pol hodinu pred plánom, tak len krátka pauza na niečo malé a sladké, hlásenie domov že žijem a bez čelovky klusám až na Kráľovu studňu. Monotónna temnejúca zvážnica, dlhá 1,5 hodiny, na jej konci krčma. Veranda ešte žije, ale už nečapujú - a sakra! Prvý a posledný raz vyťahujem fukerku, prievan cez hrebeň Krížnej viem čo dokáže. A na beh už sily nestačia, ani náhodou. Aspoň rozhľady si ešte dokážem trochu užívať, takže to ešte nie je také zlé: vľavo vysvietený MT, vpravo vysvietená BB. Predo mnou dve červené oči, ktoré ale nie a nie sa priblížiť. Jedno z prvých malých nekonečien na tomto výlete.

Pred jedenástou som na „kozmodróme“ a pred polnocou musím dať vo východnom Prašnickom sedle ďalšiu pauzu. Sladké mliečko, to ja rád :-) Lebo som niekde uprostred ďalšieho nekonečna, zloženého z množstva krátkych, ale superstrmých výstupov a zostupov.

Potom už to našťastie netrvá dlho a v černi podo mnou sa čoraz častejšie začínajú objavovať svetlá Donovalov. A prvý raz začína pršať. Zatiaľ len zo dve prehánočky, dezorientačná hmla na Zvolene a pome strmo dole. Pred silnejúcim dažďom ma kryje zastávka autobusu, mením baterky v čelovke, začína výlet na Prašivú.

Idem zívajúc, v takom dákom tranze. Stretám len kopytníky, žiadne pazúrniky, všetkým slušne zdravím, ale aj tak sa boja a kamsi utekajú. Dole Kečkou mi už čvachtá v botách, po prehánkach tráva mokrá. V Hiadeľskom sedle využívam okrem prístrešku (lebo neviem, či tam niekto nespí) všetku zvyšnú infraštruktúru: vodnú búdku aj kadibúdku. A nejako sa neviem začať tešiť v ústrety Prašivej. Aspoň, že už čelovka nebude hlavu otláčať.

O hodinku a čosi som teda na najvyššom bode výletu, v sivom, studenom, vlhkom mlieku, ktoré mi ale robí dobre, aj v kombinácii s vetrom. Toto mi akosi vždy viac pasuje ako slnko a hic. Poskakujúc hore – dole, ale najmä vpred, rátam kopčeky, aby som neprepásol odbočku do doliny.

Sopotnická dolina, ďalšie nekonečno. Aaaaach jo... Ešte ten stmý zbeh lúkami, kosovkou, lesom, na dno. Ale potoooom... Nekonečno je o to nekonečnejšie, o čo je telo unavenejšie. Pred ôsmou ráno som ale konečne v Brusne, „užívam si“ raňajky na lavičke pred stanicou (lebo krčmy sú ešte zavreté). Prichádza vlak - do Bystrice! Čo na to hlava? Žeby nič? Žiadne porazenecké myšlienky? Aj keď ma čaká brutálnych 30 kilákov do kopca, až na Poľanu? Fakt nič. Tak to vyzerá, keď hlava chce a telo nevládze. To zas bude deň!

Brusno je len také predpeklie, za ním to pravé Peklo – ďalšia nekonečná dolina, pre zmenu hore kopcom. Ale to je už jedno, v mojom stave je už všetko nekonečné. Aspoň že studničky sú, lebo začína pripekať. Asfalt, šotolina, asfalt, šotolina. Keď sa to konečne zmení na chodník lesom, je tu o chvíľu ďalšia nesplnená nádej – chata pod Hrbom, zavretá. Tak to už musia nastúpiť ťažké chemické zbrane, nech sa na tú Poľanu dáko dostanem.

20 strmých minút do stredu Slovenska je ešte trochu šmykľavo krutých, ale potom sa mi konečne ide lepšie, chémia zaberá. Cez ďalší stred Slovenska Hájny grúň - peknými lesmi, v tieni a s vetríkom. No potom začína gradovať divočina „Poľany hory“: doprava, doľava, preskoč, podlez, prekroč, zohni sa, auuuuuuuuuuuuu! Len raz som sa nie a hneď je hlava rozbitá. A čo, veď nohy už sú tiež a už dlhšie... A takto zvesela, potkýnaním vpred, až na Poľanu k hotelu.

Na Poľane zázrak! Krčma - a čapujú!!! Kofola síce len fľašková, ale aj tá sa teraz ráta. Zopár horaliek k nej aj do zásoby a o chvíľu už zbieham na Príslopy, kde opúšťam značky. Na dlhšie ako plánujem, ale to ešte neviem, ešte som frajer. Veď to tu poznám. Lebo do Hrochote ma nik nedostane po asfaltke ďalšou nekonečnou, rozhorúčenou dolinou z Kysliniek. Pekne zídem na opačnú stranu, na Pajtu (síce tiež asfalt, ale tieň) a odtiaľ ponad Kráľovu púť a Macákovú, cez Bugárovo do doliny zbehnem, tam je pekný chodníčok. A hneď naproti do svahu a do Hrochote lesnou cestou na skok. Na mape je to tá fialová bodkovaná čiara. O dosť kratšia ako tá reálna, ktorá ju križuje. Tak mi treba. Keď sa darí...

Ten dvojhodinový makadamovo – asfaltový masochizmus radšej ani nespomínam, spamätávam sa až v prvej krčme na Hrochoti: kofolu! Nemáme! Tak, eeeeeeeeee, čo máte? Aha, hroznovku! Veľkú prosím! Taký schvátený, exujem pol pohára. Až potom mi dochádza, že to dáko inak chutí, keď mi jazyk skrúti. Cítim sa ako Limonádový Joe, keď mu namiesto Kolaloky naliali alkohol. Čo to je??? Veď to čo ste chceli, čapované, hroznové predsa...

Ale sranda, že od Hrochote sa mi akosi lepšie beží. Vynára sa spomienka, ako Maťa Fabšíka zachránili na UTMB vareným vínom ( 2012 ). Že by som začal chľastať? Alebo je to tou búrkou, ktorá ma naháňa? Dohnala ma za Oravcami: lejak je fajn, blesky nie veľmi. Posedím si chvíľu na terase poľovníckej chaty a davaj dole, do Hornej Mičinej. Zas už kvalitne čvachtám, maratónky už asi piaty raz opraté, poriadne cítim rozmočené chodidlá. Ale už viem, že to dám, aj chromý.

Posledná výzva sa volá Kozlinec, za polhoďku vybavená. Potom sa už len prehojdám cez Vartovku na Urpín. Normálne to ešte ženiem, aby som nemusel druhý raz vyťahovať čelovku. Až sa divím, kde sa tie sily v tele zrazu berú. Vartovku ešte cvakám proti temnejúcej oblohe a zapínam forsáž. Lebo na Urpíne chcem byť o štvrť na desať, presne 31 hodín od štartu, nech sa mi to dobre ráta. Darí sa, vybavené, ako dôkaz roztrasená fotka nočnej Bystrice spod lesa. Víťazné pocity? Žiadne. Krívam smer intrák, nech mám už od seba pokoj. Jediná myšlienka, že teda dobre, mám svoju Korunu Bystrice, som teda korunovaný. Doplňte si, čo asi...

Rezimééé: Počas tejto zvláštnej korona-ultra-sezóny asi nikoho nezaujme niečo kratšie ako 200 km, takže aj toto bola vlastne len taká detská prechádzka, ale pre úplnosť... To čo nameral Hikeplanner po značkách, má 154,5 km, začiatok zo Španej doliny na Suchý vrch má nejakých 15 km a tá zachádzka k Očovej mi pridala asi hodinu – dve, takže dokopy je to niečo medzi 170 a 180 km. Prevýšenie cez 7000, ale vrstevničky sa mi už vôbec rátať nechcelo. A zabil som tam rovných 31 hodín života a síl. Polhodinové plazenie na intrák (symbolicky do kopca cez cintorín) už nerátam. GPX nemám, takže som nedôveryhodný a žiadne FKT mi nik neuzná a blázon je aj každý, kto to dočítal až sem. Tak mu treba!

Rišo Pouš