Zo stredu Slovenska do stredu Európy

Jesenná stovkárska sezóna sa blíži, treba začať trénovať :-) Zároveň sa mi páčia ultrapobehy, ktoré okrem naháňania kilometrov a výškových metrov majú aj nejakú myšlienku. A toto je myslím presne ten prípad. Keď už máme na Slovensku okrem toho nášho „štátneho“ aj jeden z vari 40 stredov Európy, prečo neskúsiť prepojiť ich a nezistiť, aká je ich vzájomná vzdialenosť? Celé to nakoniec vydalo na nejakých 80 km, ale to nie je až také podstatné. Hlavné je to, že je to pekná trasa a dala sa zvládnuť od prvého ranného vlaku k poslednému večernému, v tomto ročnom období za svetla, a teda v pohode bez naháňania za nejakých 12 hodín. Takže ráno ešte za tmy zraz s Majom na vrútockej stanici, prvým vlakom smer BB a odtiaľ busom do Predajnej. Stúpanie na Ľubietovský Vepor na úvod, odtiaľ krásnou lesno – lúčnou krajinkou cez Hájny grúň (inak ďalší stred Slovenska, len inou metódou vyrátaný) do Hrochote, po miestnej aj oficiálnej žltej značke cez Hornú Mičinú do Vlkanovej, asfaltový prebeh cez kotlinu do Badína, výstup lesom na Laurín a po hrebeni Kremnických vrchov cez Skalku dole do stredu Európy na Kremnických Baniach:

Ranný chlad a počasie pod mrakom vyhovovalo, lebo úvodný výšľap z Predajnej bol spočiatku pekne výživný. Modrá značka, ktorou asi veľa ľudí nechodí, lebo dubáky, kozáky a iné fajnotky trčali priamo na chodníku. Okrem nich ale často zavadzali aj kadejaké špicaté a tŕnisté prekážky, miestami aj políhané stromy vďaka búrke, ktorá sa len nedávno prehnala krajom. Majo nastolil tempo, ja som ledva fučal a len som dúfal, že sa pomaly rozbehnem. Vždy sa rozbieham len pomaly, len v poslednom čase akosi stále pomalšie :-) Pár miest, kde sme museli trochu porozmýšľať alebo do mapy kuknúť, inak pekný chodník zachovalým lesom, aj nejaké mierne zbehy na predýchanie, ku koncu veľká lúka a ani sme sa nenazdali, už sme boli pri chate pod Hrbom.

Krátke chodecké intermezzo a malá horolezecká vložka pomedzi balvany, ošumelý oznam o strede Slovenska na tabuľke na Hrbe, ďaleké výhľady vďaka vyčistenému vzduchu a už sme kľučkovali ďalej na juh. Jeden z výhľadov bol aj na ďaleký západ, kde k nebu trčí vysielač na Skalke, náš vzdialený skoro cieľ. Takmer celú trasu k nemu sme mohli vidieť. Kalamitné preliezačky a obchádzačky krížom cez chodník buď boli menej časté, alebo prečistené oproti vlaňajšku, alebo mi len nepripadali také hnusné, ako keď som sa na nich trápil počas Koruny Banskej Bystrice .

Pri smerovníku Krížne sme zmenili smer aj značku znovu za modrú a po príjemných lesných cestách sme valili smerom na Hrochoť, po severnom okraji „krátera“ Poľany. Aj tu sa nejaký jeden – dva výhľady cez dolinu vyskytli. Cesta na pohľad jasná, ale skúsenosť nám hovorila, že treba zaostrovať pozornosť, najmä na križovatkách – neboli vždy stopercentne označené, zvlášť potom na miestnej červenej značke bližšie ku Hrochoti. Napriek tomu sme si na Kruhoch dovolili odbočku zo značky na jednu z menších plánovaných skratiek. Predsa len, časový harmonogram nám veľa možností na blúdenie ani ulievanie nedával. Ešte sme si nemohli byť istí, či ten vlak stihneme.

Nad Hrochoťou pred dvanástou - ako sme z lesa vyšli, vyšlo aj slnko spoza sivoty a hneď nás začalo opekať. Dovtedy dole lesom v tieni miestami aj chladno bolo. Dole dedinou nás hnala vidina niečoho čapovaného, ale všetko zavreté, tu sa nalieva až od 15:00, no smola. Aspoň sme niečo pojedli z vlastných zásob - na terase v tieni. Našťastie ďalšie tri dediny sme mali v ceste v neveľkých rozostupoch. Tak najprv Dúbravica (mali zapretô), potom Oravce (tiež). Tam sme aspoň od miestnych vodu vyžobrali a dozvedeli sa, že na Mičinej krčma otvorená. Z Hrochote na Mičinú (tú Hornú) inak zaujímavá cesta: po miestnej žltej značke, po chotárnych cestách a niekedy aj len tak po lúkach cez malé kopčeky. Striedavo v tieni lesa a popod pražiace slnko, s peknými výhľadmi do okolia. Zatiaľ pohoda a trafili sme aj ďalšie dve skratky. Každý ušetrený meter sa počítal.

Na Mičinej ozaj čapovali a samozrejme náš obľúbený hnedý originál – len tak zasyčal dole krkmi! Ku kofči keksíky a zas niečo z batôžka, 10 minút a už sme pajdali hore dedinou. Na rozchodenie asfalt k ovčínu a potom dlhý, mierny zbeh po hline Peťovskej doliny do Vlkanovej. Našťastie v doline ešte fungujú napájadlá, aj keď pasie sa tam už veľmi málo. Kedysi „do golfova“ vystrihané trávniky už dnes zarastajú kadejakou burinou a celá dolinka je síce stále pekná, ale už začína vyzerať trochu spustnuto. Ešte aj to slnko do nás začínalo poriadne biť, blížili sme sa k najnižšiemu bodu výletu. Prehupli sme sa aj do druhej polovice trasy a nohy už sme trochu cítili.

Napriek tomu po porade sme odmietli strašne dlhú (asi 200-metrovú) zachádzku do vodáckeho kempu pri Hrone, lebo by tam bol okrem iného isto aj hnusný chládok pod stromami :-) Radšej sme sa vybrali asfaltovať do Badína, že tam nejakú krčmu nájdeme, kde na chvíľu zakempujeme. Premávka na starej ceste do Sliača bola poriadna, na diaľnici dokonca zápcha, no pracovný piatok, čo by sme chceli? Ešte že sme boli peši a krížom a z nadhľadu, hehe... Akurát v Badíne krčma presne na opačnej ulici a vracať sa nám nechcelo, tak zase žobranie od domácich. V blízkom kňazskom seminári sme mohli skúsiť – možno by sme dostali silnejšiu, svätenú :-) A išlo sa ďalej. Našťastie sme tu boli o viac ako hodinu skôr oproti najhoršiemu možnému scenáru, tak sme si mohli dovoliť nehrotiť to. Dedina natiahnutá a do kopca, tak to nešlo bársako rýchlo, ale po serpentínke ponad milionárske haciendy sme sa dočkali – konečne preč z asfaltu do lesa. Predtým sme ešte nakŕmili miestne pštrosy cez plot púpavou. No pažravé boli poriadne, ako by im gazda nedával :-)

Vstup do lesa, to bola zelená značka na Laurín a nebola to žiadna veľká výhra. Ani tade asi veľmi nikto nechodí, navyše chodník dosť často zahádzaný – ozaj sa tá posledná búrka poriadne vyblbla. Do toho keď sme prechádzali rúbaňami, niekde ani pod nohy nebolo vidieť. Lesy také nič moc, výhľady žiadne, aj kiláky v nohách už robili svoje – proste dlhé a nudné stúpanie. Len pár svetlých momentov, keď bol terén miernejší či behavejší, alebo keď cez rúbanisko nejaký ten výhľad presvitol.

Ale všetko má svoj koniec a v sedle Laurín už sme vedeli, že stíhame v pohode. Časová rezerva viac ako dostatočná a pred nami krásne behateľný hrebeň Kremnických vrchov až po Skalku. Poslušne sme podali hlásenia domov, že to teda asi prežijeme a aj vlak stihneme, a už sme kluskali. Zase sa dalo vedľa seba a aj lepšie vykecávať, tak to chytro ubiehalo. Striedali sa križovatky, tabuľky kadejakých trás bežkových, bajkových aj pešiackych, sedlá a kríže a šutre s rúnovými nápismi a kadejaké iné pozoruhodnosti a keď začali pribúdať aj ľudkovia v prilbách a ferratových motúzoch zamotaní, to už sme boli na Skalke a z vyhliadky sme čumeli na vzdialený Ľubietovský Vepor, kde sme boli dávno ráno.

Pretože času sme mali stále doooosť a dole na vlak sme nesmeli pribehnúť zas príliš skoro, aby sme neklepali kosu na peróne, dovolili sme si ďalšiu kofču na slnkom vyhriatej terase. Predsa len, takto pred siedmou už sa vonku (aj keď na slnku) schyľovalo k jeseni, ako sa slnko schyľovalo k západu. A potom už dlhý zbeh na Krahule. Dosť proti slnku síce, ale mierny, teda celkovo v pohode. Lesmi, lúkami, dole krížom cez zjazdovky. Zaspomínal som si, kde som tu na lavičke raňajkoval takto pred štyrmi rokmi počas Koruny Turca . Dole v dedine nevkusné milionárske haciendy a bľakot karaoke – perfektné prostredie pre relax v lone prírody, ako si ho niektorí predstavujú. Pre nás ale hlavne začala posledná asfaltérčina smerom do stredu Európy. Cesta široká, len tým besným esúvéčkam sa bolo treba radšej uhýbať, oni proste musia ukazovať, akí sú páni všetkého.

Ale šťastne sme dorazili ku kostolu, kláštoru, ale hlavne k obelisku v strede Európy, porobili fotky v nádhernom svetle zapadajúceho slnka, pochválili sa pred turistami, skade ideme – super to všetko vyšlo! Tak už len kratučký úsek na stanicu, tam dokonca aj čakáreň bola otvorená, nevídali! Ale ostali sme von, príjemne bolo a ani ten osobák moc nemeškal. A možno sme tu boli aj prví cestujúci za ten deň, ktovie :-)  

Majo + Ripo